Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Za tragédiu v Dubline a Monaghane nebol dodnes nikto potrestaný a aj po päťdesiatich rokoch rodiny obetí stále hľadajú pravdu, čo sa vlastne v ten osudný deň stalo.
Autor TASR
Dublin/Monaghan/Bratislava 17. mája (TASR) - Séria koordinovaných bombových útokov, ktorá otriasla metropolou Írska Dublinom a mestom Monaghan, bola najtragickejším teroristickým útokom s najväčším počtom obetí nielen počas desaťročia trvajúceho severoírskeho konfliktu, ale aj v histórii tejto ostrovnej krajiny. Výbuchy štyroch bômb si vyžiadali celkove 33 obetí. V piatok 17. mája uplynie od týchto tragických udalostí 50 rokov.
V histórii konfliktu v Severnom Írsku sa nazývajú 70. roky minulého storočia "krvavým desaťročím", ktorého najčernejšiu kapitolu napísali práve udalosti v Dubline a Monaghane.
Presne pred 50 rokmi – v piatok 17. mája 1974 – o približne 17.30 h vybuchli v autách v centre hlavného mesta Írska počas dopravnej špičky tri bomby. O hodinu a pol neskôr vybuchla pred krčmou v meste Monaghan na severovýchode Írskej republiky ďalšia nálož. Stalo sa tak bez akéhokoľvek varovania. Pri týchto bombových útokoch zahynulo 33 ľudí vrátane tehotnej mamičky, pričom takmer 300 ľudí utrpelo zranenia. Vek mŕtvych sa pohyboval od piatich mesiacov do 80 rokov.
K útokom došlo v tretí deň štrajku Ulsterskej rady pracujúcich (UWC). Ten vyhlásili unionisti, ktorí boli proti dohode zo Sunningdalu podpísanej v decembri 1973. Štrajkujúci sa postavili proti deľbe politickej moci s írskymi nacionalistami.
Bezprostredne po bombových útokoch odmietli Ulsterské doborovoľnícke sily (UVF) zodpovednosť za tragédiu. Polícia však neskôr zistila, že všetky štyri autá mali ulsterské poznávacie značky a dve z nich odcudzili v protestantských oblastiach Belfastu. Po takmer dvadsiatich rokoch, v júli 1993, sa napokon UVF k útokom prihlásila.
Príbuzní obetí neboli spokojní s priebehom vyšetrovania tvrdiac, že mnohé otázky zostali nezodpovedané. Preto v roku 1996 založili organizáciu Spravodlivosť pre zabudnutých (Justice For The Forgotten) a spustili kampaň za verejné vyšetrovanie. Navyše tvrdili, že do útokov mohli byť zapojené aj britské bezpečnostné sily.
To, že za výbuchmi bômb v Dubline a Monaghane stáli dve skupiny lojálnych polovojenských jednotiek, z ktorých väčšina boli príslušníci Ulsterských doborovoľníckych síl, konštatovala aj správa sudcu Henryho Barrona zverejnená v decembri 2003.
I keď k zverejneniu správy došlo takmer 30 rokov po tragédii, aj tento dokument vyvolal viac otázok ako odpovedí. Tiež preto v júli 2004 írska vláda oznámila zriadenie vyšetrovacej komisie na preskúmanie vyšetrovania a chýbajúcej dokumentácie týkajúcej sa bombových útokov z roku 1974.
Za tragédiu v Dubline a Monaghane nebol dodnes nikto potrestaný a aj po päťdesiatich rokoch rodiny obetí stále hľadajú pravdu, čo sa vlastne v ten osudný deň stalo.
Zdroj: https://cain.ulster.ac.uk/events/dublin/chron.htm http://news.bbc.co.uk/onthisday/hi/dates/stories/may/17/newsid_4311000/4311459.stm https://www.historyireland.com/forgotten-massacre-responses-dublin-monaghan-bombings https://www.bbc.com/news/articles/c99zzelgddlo
V histórii konfliktu v Severnom Írsku sa nazývajú 70. roky minulého storočia "krvavým desaťročím", ktorého najčernejšiu kapitolu napísali práve udalosti v Dubline a Monaghane.
Presne pred 50 rokmi – v piatok 17. mája 1974 – o približne 17.30 h vybuchli v autách v centre hlavného mesta Írska počas dopravnej špičky tri bomby. O hodinu a pol neskôr vybuchla pred krčmou v meste Monaghan na severovýchode Írskej republiky ďalšia nálož. Stalo sa tak bez akéhokoľvek varovania. Pri týchto bombových útokoch zahynulo 33 ľudí vrátane tehotnej mamičky, pričom takmer 300 ľudí utrpelo zranenia. Vek mŕtvych sa pohyboval od piatich mesiacov do 80 rokov.
K útokom došlo v tretí deň štrajku Ulsterskej rady pracujúcich (UWC). Ten vyhlásili unionisti, ktorí boli proti dohode zo Sunningdalu podpísanej v decembri 1973. Štrajkujúci sa postavili proti deľbe politickej moci s írskymi nacionalistami.
Bezprostredne po bombových útokoch odmietli Ulsterské doborovoľnícke sily (UVF) zodpovednosť za tragédiu. Polícia však neskôr zistila, že všetky štyri autá mali ulsterské poznávacie značky a dve z nich odcudzili v protestantských oblastiach Belfastu. Po takmer dvadsiatich rokoch, v júli 1993, sa napokon UVF k útokom prihlásila.
Príbuzní obetí neboli spokojní s priebehom vyšetrovania tvrdiac, že mnohé otázky zostali nezodpovedané. Preto v roku 1996 založili organizáciu Spravodlivosť pre zabudnutých (Justice For The Forgotten) a spustili kampaň za verejné vyšetrovanie. Navyše tvrdili, že do útokov mohli byť zapojené aj britské bezpečnostné sily.
To, že za výbuchmi bômb v Dubline a Monaghane stáli dve skupiny lojálnych polovojenských jednotiek, z ktorých väčšina boli príslušníci Ulsterských doborovoľníckych síl, konštatovala aj správa sudcu Henryho Barrona zverejnená v decembri 2003.
I keď k zverejneniu správy došlo takmer 30 rokov po tragédii, aj tento dokument vyvolal viac otázok ako odpovedí. Tiež preto v júli 2004 írska vláda oznámila zriadenie vyšetrovacej komisie na preskúmanie vyšetrovania a chýbajúcej dokumentácie týkajúcej sa bombových útokov z roku 1974.
Za tragédiu v Dubline a Monaghane nebol dodnes nikto potrestaný a aj po päťdesiatich rokoch rodiny obetí stále hľadajú pravdu, čo sa vlastne v ten osudný deň stalo.
Zdroj: https://cain.ulster.ac.uk/events/dublin/chron.htm http://news.bbc.co.uk/onthisday/hi/dates/stories/may/17/newsid_4311000/4311459.stm https://www.historyireland.com/forgotten-massacre-responses-dublin-monaghan-bombings https://www.bbc.com/news/articles/c99zzelgddlo
