Tokio/Bratislava 30. septembra (TASR) – Japonský cisár Hirohito sprístupnil iba desať dní pred prvými olympijskými hrami v Tokiu pre verejnosť železničnú trať určenú na premávku rýchlovlakov Šinkanzen, v tom čase najrýchlejšiu a najmodernejšiu železničnú trať na svete. V utorok 1. októbra uplynie od tejto udalosti 60 rokov.

Cisár Hirohito vládol v rokoch 1926 až 1989. Japonsko viedol nielen počas druhej svetovej vojny, ale aj v období veľkej časti jeho prerodu na industriálnu a technologickú veľmoc. Súčasťou tohto plánu bola aj modernizácia dopravy, ktorá by nielen podporila rozvoj zaostalejších regiónov krajiny, ale najmä urýchlila prepravu osôb a tovarov.

Prvé konkrétne plány na vybudovanie trate pre rýchlovlaky sa objavili v 30. rokoch 20. storočia. Japonská vláda sa poučila z čínsko-japonskej vojny (1894 - 1895), ktorá z veľkej časti prebiehala na Kórejskom polostrove, kde v tom čase z veľkej časti absentovali železnice.

Japonská vláda preto od začiatku Druhej čínsko-japonskej vojny (1937 - 1945) uvažovala o vybudovaní železničnej trate vedúcej z Japonských ostrovov až do Pekingu. Ostrovy s Kórejským polostrovom mal spojiť most alebo tunel. Plán úplne nezanikol a čiastočne existuje aj v súčasnosti – Japonské ostrovy a Kórejský polostrov by v budúcnosti mohol spojiť 128-kilometrový podmorský tunel vedúci cez ostrovy Iki a Cušima.

Plány japonskej vlády prerušila druhá svetová vojna, ktorá budovanie trate pre rýchlovlaky takmer úplne odsunula na druhú koľaj. Vzniklo počas nej iba niekoľko tunelov a po vojne sa na projekt na niekoľko rokov úplne zabudlo.

Neustály nárast osobnej dopravy a naplnenie kapacity trate Tokio – Kóbe však prinútil japonskú vládu, aby projekt Šinkanzen v 50. rokoch opäť oprášila. Spoločnosť Odakjú prevádzkujúca elektrické vlaky v roku 1957 úspešne otestovala vlakovú súpravu Odakyu 3000 series SE známu aj ako Romancecar, ktorá na úzkorozchodnej železnici vytvorila rýchlostný rekord s hodnotou 145 kilometrov za hodinu. Návrhári si však boli istí, že na širokorozchodnej železnici by dokázali dosiahnuť ešte vyššie rýchlosti.

Vláda schválila výstavbu rýchlotrate v roku 1958, prvé stavebné práce na trati medzi Osakou a Tokiom sa začali v apríli 1959. Nemalou mierou sa o to zaslúžil prezident Štátnych japonských železníc (JNR) Šindži Sogó. Vybudovanie vysokorýchlostnej trate dôrazne presadzoval aj napriek tomu, že Japonsko v 50. rokoch zdieľalo názor USA – vlaková doprava je zastaraná a onedlho ju nahradí letecká doprava.

Pôvodný odhad nákladov bol takmer 194,8 miliardy jenov, skutočné náklady sa však vyšplhali na dvojnásobok – približne 380 miliárd jenov. Toto zistenie v roku 1963 spôsobilo, že Sogó zaň prevzal zodpovednosť a rezignoval na svoju funkciu.

Otvorenie trate Tókaidó šinkanzen z 1. októbra 1964 skrátilo čas cestovania medzi Tokiom a Osakou zo šiestich hodín a 40 minút na približne štyri hodiny, do roku 1965 ešte klesol na tri hodiny a desať minút. Prvé vlaky premávajúce na trati dosahovali spočiatku rýchlosť 210, neskôr až 220 kilometrov za hodinu.

Rýchlovlaky si rýchlo získali veľkú obľubu a výrazne zmenili životný štýl Japoncov, pretože umožnili za deň vykonať spiatočnú cestu medzi oboma japonskými metropolami. Za menej než tri roky (do 13. júla 1967) prepravili 100 miliónov cestujúcich, hranicu jednej miliardy pokorili v roku 1976. Trať Tókaidó šinkanzen bola v roku 1992 najvyťaženejšou vysokorýchlostnou traťou na svete – priemerný počet cestujúcich dosahoval 23.000 za hodinu. V roku 2014, na 50. výročie otvorenie trate, dosahoval hodnotu 22.000 cestujúcich za hodinu.