Viedeň/Bratislava 15. júna (TASR) – Osvietenská rakúska panovníčka Mária Terézia v rámci sústavy reforiem neobišla ani oblasť peňažnú a menovú. Dôležitým reformným krokom bolo zavedenie prvých papierových peňazí v strednej Európe. Od vydania prvých bankocetlí Viedenskou mestskou bankou v roku 1762 uplynie v stredu 15. júna 260 rokov.

Panovníčka sa inšpirovala európskymi krajinami ako Francúzsko a Švédsko, ktoré vydaním papierových peňazí riešili hospodárske a politické problémy. Obe krajiny mali rovnako ako aj Rakúsko problém s nedostatkom vzácnych kovov. Na území Rakúska v tom čase popri dukátoch, toliaroch a rôznych iných minciach Mária Terézia zaviedla razbu medených grajciarov.

Ich číselne vyjadrená hodnota bola vyššia ako hodnota kovu v nich. V tomto období ako peniaze používali aj robotnícke známky, či značky. Za prácu sa platilo aj na základe tzv. rovášu.

Potreba vydania papierových peňazí bola vynútená aj neustále sa zvyšujúcimi výdavkami na vedenie vojen, predovšetkým s Pruskom. Bankocetle s nápisom Wiener-Stadt-Banco-Zettel vydávala banka do roku 1806. Ich názov pochádzal z talianskeho výrazu pre banku (banco) a nemeckého označenia listu či cedule (zettel).

Ich hodnotová skladba 1, 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých prezrádza, že pôvodne nemali slúžiť na bežné platby, ale len na transakcie majetných ľudí. Platidlo 5 zlatých totiž zodpovedalo približným mesačným životným nákladom štvorčlennej rodiny a jeden z neskorších nominálov 1000 zlatých zodpovedal minciam s hmotnosťou 14 kilogramov.

V roku 1800 dosiahol obeh bankocetlí 141 miliónov zlatých. Zhotovila ich viedenská dvorná tlačiareň a potlačené boli iba z jednej strany čiernotlačou na ručnom papieri s vodotlačou. Ich formát bol na výšku, číslované boli ručne, každá bola podpísaná tromi tlačenými podpismi a vlastnoručným podpisom povereného úradníka. V ľavom hornom rohu bola do papiera vyrazená pečať dvornej deputácie, v pravom rohu bol znak Viedne.

Na papierovkách sa zobrazovala ich nominálna hodnota. Ich falšovanie mali sťažiť tzv. suché pečate, vodoznak a premenlivý sklon písma. Falšovanie bolo trestané kruto. Usvedčený páchateľ mal dostať 25 rán palicou, na tvár mu bolo vypálené znamenie kolesa a šibenice a mal byť doživotne uväznený. Neskôr bol trest sprísnený na trest smrti obesením.

Originály prvej emisie sa nezachovali, k dispozícii sú iba vzory z príloh k vyhláške o vydaní. Bankocetle boli o 20 milimetrov kratšie ako vzory, pretože spodná časť bankovky bola po zaplatení hotovosti v pokladni odrezaná ako doklad o jej vydaní.

Na financovanie koaličných vojen boli v rokoch 1784 a 1796 vydané ďalšie dve emisie bankocetlí. Emisia z roku 1796 už v obehu celkom zastúpila strieborné mince, ktoré sa v tom čase takmer prestali raziť a zmizli z obehu. Bankocetle preto dostali nútený obeh. V dôsledku dlhých vojen sa v druhej polovici 90. rokov 18. storočia rozbehla inflácia. Nasledovala v rokoch 1800 a 1806 5. a 6. emisia bankocetlí.

Po obsadení Viedne napoleonskými vojakmi roku 1805 obsadili aj dominikánsky kláštor, kde sa Francúzi zmocnili aj pomôcok na tlač bankocetlí. Od originálov sa líšili iba modrastým odtieňom papiera. Falšovanie sa zastavilo sobášom Napoleona s rakúskou princeznou Máriou Lujzou v roku 1810. Silná inflácia a existujúci štátny dlh boli základnými predpokladmi peňažnej reformy uskutočnenej v roku 1811, pričom došlo k výraznej devalvácii rakúskej papierovej meny-bankocetlí.

Vývoj menového systému v 18. storočí sa už nevedel zaobísť bez papierových bankoviek, ktoré sa stali súčasťou obeživa popri kovových minciach. Papierové peniaze, okrem toho, že boli nositeľmi vyšších hodnôt, poskytovali viac priestoru k interpretácii informácií smerom k spoločnosti, formou symbolov a hesiel. Boli to premyslene komponované obrazy so symbolmi bohatstva, obchodu a hospodárstva, ktorých nositeľmi boli postavy, predovšetkým anonymných žien.