Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Funkciu šéfa ruského Kremľa zastával v rokoch 1991-1999. Bol pri páde Sovietskeho zväzu a priviedol krajinu k demokracii a trhovej ekonomike.
Autor TASR
Moskva/Bratislava 22. apríla (TASR) - Prvý prezident Ruskej federácie (RF) a prvý demokraticky zvolený najvyšší štátny predstaviteľ v dejinách Ruska Boris Jeľcin zomrel pred piatimi rokmi 23. apríla.
Funkciu šéfa ruského Kremľa zastával v rokoch 1991-1999. Bol pri páde Sovietskeho zväzu a priviedol krajinu k demokracii a trhovej ekonomike.
Stal sa iniciátorom zániku zmluvy o vytvorení Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) z roku 1922. Sovietsku zástavu stiahli z Kremľa koncom decembra 1991. Hlavne jeho zásluhou zanikol štát, ktorého koniec takmer nikto nepredpovedal a tak rýchlo neočakával. Rozpad ZSSR dosiahol Jeľcin nekrvavou cestou. Ruská federácia (RF) vznikla ako nezávislý štát.
Popularitu si Boris Jeľcin získal vďaka sľubom, že bude bojovať proti korupcii. Obdobie jeho vlády však bolo poznačené všadeprítomnou korupciou, hospodárskym poklesom a politickými a spoločenskými problémami. Iba niekoľko hodín pred prvým dňom roku 2000 Jeľcin prekvapujúco oznámil svoju rezignáciu a úrad nechal v rukách vtedajšieho ruského premiéra Vladimíra Putina.
Počas jeho prvého prezidentského obdobia sa sovietske vojská definitívne stiahli z bývalého Československa a z ďalších krajín Európy. Znovuzjednotené Nemecko dosiahlo plnú suverenitu. Rusko sa pridružilo k skupine siedmich, vtedy najvplyvnejších štátov sveta G7. V decembri 1994 Jeľcin neváhal vydať rozkaz na inváziu do Čečenska pokúšajúceho sa o osamostatnenie od Ruska. V regióne sa rozpútala dlhodobá vojna.
Sochu prvého postsovietskeho lídra Ruska Borisa Jeľcina slávnostne odhalil 1. februára 2011 ruský prezident Dmitrij Medvedev. Ceremoniál bol súčasťou osláv nedožitých 80. narodenín exprezidenta. Desaťmetrový obelisk z bieleho mramoru je prvou sochou postavenou v Rusku na pamiatku Jeľcinovi.
Jeľcin je v súčasnom Rusku vnímaný ako kontroverzná osobnosť.
Funkciu šéfa ruského Kremľa zastával v rokoch 1991-1999. Bol pri páde Sovietskeho zväzu a priviedol krajinu k demokracii a trhovej ekonomike.
Stal sa iniciátorom zániku zmluvy o vytvorení Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) z roku 1922. Sovietsku zástavu stiahli z Kremľa koncom decembra 1991. Hlavne jeho zásluhou zanikol štát, ktorého koniec takmer nikto nepredpovedal a tak rýchlo neočakával. Rozpad ZSSR dosiahol Jeľcin nekrvavou cestou. Ruská federácia (RF) vznikla ako nezávislý štát.
Popularitu si Boris Jeľcin získal vďaka sľubom, že bude bojovať proti korupcii. Obdobie jeho vlády však bolo poznačené všadeprítomnou korupciou, hospodárskym poklesom a politickými a spoločenskými problémami. Iba niekoľko hodín pred prvým dňom roku 2000 Jeľcin prekvapujúco oznámil svoju rezignáciu a úrad nechal v rukách vtedajšieho ruského premiéra Vladimíra Putina.
Počas jeho prvého prezidentského obdobia sa sovietske vojská definitívne stiahli z bývalého Československa a z ďalších krajín Európy. Znovuzjednotené Nemecko dosiahlo plnú suverenitu. Rusko sa pridružilo k skupine siedmich, vtedy najvplyvnejších štátov sveta G7. V decembri 1994 Jeľcin neváhal vydať rozkaz na inváziu do Čečenska pokúšajúceho sa o osamostatnenie od Ruska. V regióne sa rozpútala dlhodobá vojna.
Boris Nikolajevič Jeľcin sa narodil sa 1. februára 1931 v dedine Butka vo Sverdlovskej oblasti. Vysokoškolské štúdium s titulom stavebný inžinier získal na Uralskom polytechnickom inštitúte vo Sverdlovsku (dnešný Jekaterinburg).
V roku 1961 vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), o dva roky neskôr sa stal riaditeľom stavebného kombinátu, do roku 1987 pôsobil v regionálnom aparáte, kde prešiel viacerými straníckymi funkciami so zameraním na stavebníctvo. Ako prvý tajomník Sverdlovského oblastného výboru KSSZ sa spoznal s Michailom Gorbačovom, ktorý ho po svojom nástupe k moci v roku 1985 zavolal do Moskvy. Jeľcin bol však neskôr tvrdým kritikom, podľa neho pomalých reforiem v ekonomike a strane.
Od apríla 1985 Jeľcin pôsobil vo vedúcich funkciách ÚV KSSZ, a svoje politické stranícke napredovanie skončil v máji 1990 ako predseda Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR).
V prvých slobodných prezidentských voľbách v RSFSR 12. júna 1991 zvíťazil Jeľcin už v prvom kole. Hoci jeho nezhody s vtedajším sovietskym prezidentom Gorbačovom pokračovali, podieľal sa v auguste 1991 na zlikvidovaní pokusu o puč a pomohol prezidentovi ZSSR vrátiť sa do Kremľa. Svojím nebojácnym postojom voči pučistom si získal priazeň doma a v zahraničí. Čoskoro zakázal v Rusku činnosť KSSZ a v decembri 1991 Jeľcin inicioval vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), čo bol definitívny koniec ZSSR a Gorbačova ako prezidenta.
Na jeseň 1993 rozpustil Jeľcin Zjazd ľudových poslancov (parlament), zrušil platnosť ústavy a pozastavil činnosť ústavného súdu. Nová ústava z 12. decembra 1993 definuje prezidenta ako hlavu štátu a šéfa výkonnej moci.
Napriek vojenskému riešeniu krízy v Čečensku a jej potlačeniu federálnymi ruskými vojskami v januári 1995, sa Jeľcin vyslovil proti vojenskej intervencii NATO proti Srbom v Bosne a váhal nad dodržaním sankcií OSN proti Srbsku. Takisto nebol zástancom rozširovania NATO na Východ.
Vo februári 1996 sa Rusko stalo 39. členom Rady Európy (RE) a v máji toho roku Jeľcin spolu s americkým prezidentom Billom Clintonom podpísal historickú dohodu o spolupráci NATO a Ruska. Druhé funkčné obdobie jeho prezidentovania začalo 9. augusta 1996.
Jeho éru sprevádzala za ostané dva roky vo funkcii hlavy štátu vážna ekonomická kríza v Rusku, ktorá zapríčinila výraznú chudobu širokých vrstiev obyvateľstva. Na poste premiéra RF sa vystriedali viacerí politici.
Posledné roky života strávil Jeľcin v štátnej rezidencii, tzv. dači, západne od Moskvy spolu s manželkou Nainou. Dostával prezidentský dôchodok, mal i ďalšie privilégiá. Príjmy mal aj z pamätí - napísal tri knihy, ktoré vyšli v 60 krajinách.
Jeľcina sprevádzali aj viaceré zdravotné problémy, ale aj fámy o jeho problémoch s alkoholom.
Bývalý ruský prezident Boris Jeľcin zomrel 23. apríla 2007 v Moskve vo veku 76 rokov. Podľa ruských médií, citujúcich nemenované lekárske zdroje, zomrel na následky zlyhania srdca.
V roku 1961 vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), o dva roky neskôr sa stal riaditeľom stavebného kombinátu, do roku 1987 pôsobil v regionálnom aparáte, kde prešiel viacerými straníckymi funkciami so zameraním na stavebníctvo. Ako prvý tajomník Sverdlovského oblastného výboru KSSZ sa spoznal s Michailom Gorbačovom, ktorý ho po svojom nástupe k moci v roku 1985 zavolal do Moskvy. Jeľcin bol však neskôr tvrdým kritikom, podľa neho pomalých reforiem v ekonomike a strane.
Od apríla 1985 Jeľcin pôsobil vo vedúcich funkciách ÚV KSSZ, a svoje politické stranícke napredovanie skončil v máji 1990 ako predseda Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR).
V prvých slobodných prezidentských voľbách v RSFSR 12. júna 1991 zvíťazil Jeľcin už v prvom kole. Hoci jeho nezhody s vtedajším sovietskym prezidentom Gorbačovom pokračovali, podieľal sa v auguste 1991 na zlikvidovaní pokusu o puč a pomohol prezidentovi ZSSR vrátiť sa do Kremľa. Svojím nebojácnym postojom voči pučistom si získal priazeň doma a v zahraničí. Čoskoro zakázal v Rusku činnosť KSSZ a v decembri 1991 Jeľcin inicioval vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), čo bol definitívny koniec ZSSR a Gorbačova ako prezidenta.
Na jeseň 1993 rozpustil Jeľcin Zjazd ľudových poslancov (parlament), zrušil platnosť ústavy a pozastavil činnosť ústavného súdu. Nová ústava z 12. decembra 1993 definuje prezidenta ako hlavu štátu a šéfa výkonnej moci.
Napriek vojenskému riešeniu krízy v Čečensku a jej potlačeniu federálnymi ruskými vojskami v januári 1995, sa Jeľcin vyslovil proti vojenskej intervencii NATO proti Srbom v Bosne a váhal nad dodržaním sankcií OSN proti Srbsku. Takisto nebol zástancom rozširovania NATO na Východ.
Vo februári 1996 sa Rusko stalo 39. členom Rady Európy (RE) a v máji toho roku Jeľcin spolu s americkým prezidentom Billom Clintonom podpísal historickú dohodu o spolupráci NATO a Ruska. Druhé funkčné obdobie jeho prezidentovania začalo 9. augusta 1996.
Jeho éru sprevádzala za ostané dva roky vo funkcii hlavy štátu vážna ekonomická kríza v Rusku, ktorá zapríčinila výraznú chudobu širokých vrstiev obyvateľstva. Na poste premiéra RF sa vystriedali viacerí politici.
Posledné roky života strávil Jeľcin v štátnej rezidencii, tzv. dači, západne od Moskvy spolu s manželkou Nainou. Dostával prezidentský dôchodok, mal i ďalšie privilégiá. Príjmy mal aj z pamätí - napísal tri knihy, ktoré vyšli v 60 krajinách.
Jeľcina sprevádzali aj viaceré zdravotné problémy, ale aj fámy o jeho problémoch s alkoholom.
Bývalý ruský prezident Boris Jeľcin zomrel 23. apríla 2007 v Moskve vo veku 76 rokov. Podľa ruských médií, citujúcich nemenované lekárske zdroje, zomrel na následky zlyhania srdca.
Sochu prvého postsovietskeho lídra Ruska Borisa Jeľcina slávnostne odhalil 1. februára 2011 ruský prezident Dmitrij Medvedev. Ceremoniál bol súčasťou osláv nedožitých 80. narodenín exprezidenta. Desaťmetrový obelisk z bieleho mramoru je prvou sochou postavenou v Rusku na pamiatku Jeľcinovi.
Jeľcin je v súčasnom Rusku vnímaný ako kontroverzná osobnosť.
