New York/San Francisco/Bratislava 25. januára (TASR) – Za vynálezcu telefónu je všeobecne považovaný Američan Alexander Graham Bell, ktorý naň v roku 1876 získal patent. Tým sa však jeho zásluhy o rozvoj telekomunikácie neskončili, vynálezca bol o takmer 40 rokov neskôr aj účastníkom prvého transkontinentálneho telefonátu medzi New Yorkom na východnom pobreží USA a San Franciscom na západnom pobreží. Stalo sa tak pred 110 rokmi – 25. januára 1915.

O 39 rokov skôr, 10. marca 1876, si prvýkrát "zavolali" Bell a jeho asistent Thomas Augustus Watson. Vynálezca telefonval do vedľajšej miestnosti a oznámil: „Pán Watson, poďte sem, chcem vás vidieť.“ „Otcovstvo“ telefónu oficiálne patrí Bellovi a čiastočné zásluhy na jeho vzniku neskôr získali aj ďalší ľudia, napríklad taliansky vynálezca Antonio Meucci, americký inžinier Elisha Gray či nemecký fyzik Johann Philipp Reis.

Bell nezaháľal a už šesť mesiacov po kurióznom hovore sa mu 10. augusta 1876 podarilo telefonátom prostredníctvom telegrafného vedenia spojiť dve kanadské mestá Brantford a Paris v provincii Ontário, vzdialené od seba 13 kilometrov. Mnohé zdroje tento test považujú za prvý diaľkový telefonát na svete. Bellovi potvrdil, že telefóny dokážu prinajmenšom v jednom smere fungovať aj na dlhšie vzdialenosti.

Súdobé technologické obmedzenia spočiatku spôsobovali, že telefóny fungovali iba na vzdialenosť niekoľkých desiatok kilometrov. Po celých Spojených štátoch tak vzniklo približne 200 miest, kde bolo možné telefón použiť. Väčšina z nich sa nachádzala na východnom pobreží USA a v okolí Veľkých jazier, na západ od Skalnatých vrchov sa telefón najskôr objavil iba v Portlande, San Franciscu a okolí, v Los Angeles a San Diegu. Miesta s telefonickou sieťou spočiatku tvorili iba osamelé ostrovčeky uprostred mora.

Kvalita hovorov bola v tomto období tiež pomerne nízka, pretože telefónny okruh tvorilo čiastočne telefónne vedenie a čiastočne zem. Konce vedenia boli zasadené do zeme a okruh tak bol vydaný na milosť a nemilosť elektrickému rušeniu z prostredia. Blesky počas búrky pri takomto type telefónneho okruhu úplne znemožňovali konverzáciu. Našťastie však prišlo vylepšenie – inžinieri prišli na to, že ak vytvoria okruh výhradne z telefónneho vedenia, dosiahnu čistejší prenos reči.

Vo februári roku 1885 vznikla telekomunikačná spoločnosť AT&T, ktorá v USA začala budovať telefónnu sieť a prepájať jednotlivé ostrovčeky, kde už bol telefón zavedený. Rozširovaniu telefónu po Spojených štátoch pomáhal aj technologický pokrok.

Dôležitým prelomom bol pri dlhých vedeniach objav princípu transpozície, ktorý umožnil ďalšie zvýšenie kvality telefonátov tým, že zredukoval rušenie vyvolávané indukčnosťou z paralelných vodičov. Princíp transpozície spočíva pri dlhých vedeniach vo výmene ich polôh na stožiaroch ich krížením vykonávaným v pravidelných vzdialenostiach. Aj vďaka tomuto objavu sa v roku 1892 podarilo telefónom prepojiť mestá New York a Chicago vzdialené od seba vzdušnou čiarou takmer 1150 kilometrov.

Spoločnosť AT&T ale opäť narazila na limit dobovej technológie. Elektrický signál vysielaný telefónom postupne slabol, až zoslabol na úroveň iných (nežiaducich) elektrických signálov prítomných vo vedení – šumu. Ak malo byť možné komunikovať z jedného pobrežia na druhé, bolo potrebné zariadenie schopné vysielaný signál zosilniť. Objavilo sa v roku 1899 v podobe pupinačnej cievky.

Pupinácia (pridanie pupinančných cievok na vedenie) umožnila pridať do siete tisíce kilometrov nového vedenia, no na dosiahnutie druhého pobrežia to ešte stále nestačilo.

Na pupinované vedenia boli pridávané aj opakovače, ktoré zoslabnutý a zašumený signál prijali, zosilnili, očistili od šumu a vyslali ho ďalej. Ak sa však na jeden telefónny okruh tvorený pupinovaným vedením pripojili dva a viaceré opakovače, signál sa výrazne skresľoval. Možnosť pripojiť na každý obvod iba jeden opakovač znamenala, že v roku 1911 sa z New Yorku dalo dovolať najďalej do Denveru, čo je vzdušnou čiarou približne 2620 kilometrov.

Ak sa mal signál dostať ešte ďalej, bolo ho potrebné opäť zosilniť. Na tento účel poslúžili ďalšie nové súčiastky – triódy. Vychádzali z diód patentovaných v roku 1904 britským fyzikom a vynálezcom Sirom Johnom Ambroseom Flemingom. Kým diódy elektrický prúd usmerňovali, triódy ho navyše aj zosilňovali. Aj vďaka nim sa podarilo dostatočne zosilniť signál putujúci z New Yorku natoľko po tisícoch kilometrov vedenia do San Francisca.

Posledný stĺp vedenia, ktoré prepojilo pobrežia, vztýčili robotníci 17. júna 1914 na hranici štátov Utah a Nevada neďaleko mesta Wendover v Utahu. Vtedajší prezident spoločnosti AT&T Theorode Vail telefónom úspešne preniesol svoj hlas z jedného pobrežia USA na druhé v júli 1914.

Telefonický hovor, ktorý sa oficiálne uvádza ako prvý transkontinentálny telefonát, sa konal až o niekoľko mesiacov neskôr, 25. januára 1915. Jeho účastníkmi boli rovnako ako pri úplne prvom telefonáte Alexander Graham Bell a jeho (v tom čase už bývalý) asistent Thomas Augustus Watson. Bell volajúci z New Yorku aj v tomto prípade Watsona nachádzajúceho sa v San Franciscu oslovil vetou „Pán Watson, poďte sem, chcem vás vidieť“. Watson mu na to údajne odpovedal, že tentoraz mu cesta potrvá päť dní.

Bellov a Watsonov symbolický telefonát sa konal pri príležitosti osláv Panamsko-pacifickej medzinárodnej výstavy. Tá bola oslavou dokončenia a otvorenia Panamského prieplavu v auguste 1914. Načúvajúcimi účastníkmi tohto telefonátu boli aj vtedajší americký prezident Woodrow Wilson a prezident spoločnosti AT&T Theorode Vail. Wilson z washingtonského Bieleho domu, Vail z ostrova Jekyll Island v Georgii.

Telefonické spojenie oboch pobreží USA bolo veľkým úspechom a ukážkou možností dobovej vedy a techniky, ktorá odvtedy opäť pokročila míľovými krokmi vpred.