Jerevan 28. septembra (TASR) - Líder separatistického Náhorného Karabachu Samvel Šahramanjan vo štvrtok nariadil rozpustiť do konca roka všetky štátne inštitúcie. Vyhlásil tiež, že republika Náhorný Karabach od 1. januára 2024 "prestáva existovať". Informovala o tom agentúra AFP.
Šahramanjan vo štvrtok podpísal výnos o ďalších krokoch vyplývajúcich zo situácie vzniknutej po 19. septembri, keď azerbajdžanské jednotky pristúpili v Karabachu k "lokálnym protiteroristickým opatreniam" proti arménskym formáciám. Obyvatelia i úrady v Karabachu informovali o masívnom ostreľovaní. Arménsko oznámilo, že v Karabachu nie je žiadny arménsky vojenský personál.
V ten istý deň Baku oznámilo podmienky ukončenia svojej protiteroristickej operácie: žiadal kapituláciu a odzbrojenie ozbrojených síl regiónu a samorozpustenie miestneho režimu.
Neskôr separatistické vedenie zo Stepanakertu navrhlo Baku zastavenie paľby a začatie rokovaní. Dohoda o prímerí bola dosiahnutá 20. septembra.
Svojím výnosom Šahramanjan nariadil, aby boli do 1. januára 2024 rozpustené všetky štátne inštitúcie a organizácie pod ich rezortnou podriadenosťou a "Republika Náhorný Karabach (Arcach) prestane existovať".
Etnickí Arméni sa zhromažďujú v nádeji, že v pondelok 25. septembra 2023 odídu z oblasti Náhorného Karabachu do Arménska v centre mesta Stepanakert v Náhornom Karabachu.Foto: TASR/AP
Obyvateľom Náhorného Karabachu, vrátane tých, ktorí sa nachádzajú mimo republiky, sa po nadobudnutí účinnosti tohto dekrétu nariaďuje, aby sa oboznámili s podmienkami reintegrácie predloženými Azerbajdžanom, aby sa potom mohli slobodne rozhodnúť, či zostanú žiť v regióne.
Vyhláška nadobúda účinnosť ihneď po svojom zverejnení, píše sa v texte výnosu.
Vo výnose sa prízvukuje, že dané rozhodnutie bolo "prijaté v súvislosti so súčasnou zložitou vojensko-politickou situáciou, na základe priority zaistenia fyzickej bezpečnosti a životných záujmov obyvateľov Náhorného Karabachu s prihliadnutím na dohodu, ktorá bola dosiahnutá s Azerbajdžanom za sprostredkovania velenia ruského mierového kontingentu.
Súčasťou tejto dohody je aj voľný, dobrovoľný a nerušený odchod obyvateľov Náhorného Karabachu, vrátane vojenského personálu, ktorý zložil zbrane, so svojím majetkom cez Lačinský koridor.
Predstavitelia Náhorného Karabachu a Azerbajdžanu už absolvovali dve rokovania o otázke reintegrácie.
Obyvatelia Náhorného Karabachu začali z tohto regiónu odchádzať od 24. septembra.
Arménska vláda vo štvrtok informovala, že na územie Arménska doteraz vstúpilo "65.036 násilne vysídlených osôb". Podľa oficiálnych údajov žilo v Náhornom Karabachu asi 120.000 etnických Arménov.
Etnickí Arménmi z azerbajdžanského odštiepeneckého regiónu Náhorný Karabach sedia na nákladnom aute, ktoré smeruje do mesta Goris v juhoarménskej provincii Sjunik v utorok 26. septembra 2023. Foto: TASR/AP
História konfliktu o Náhorný Karabach
Začiatky konfliktu o Náhorný Karabach s desiatkami tisíc obetí, ktorý vedú dve postsovietske republiky - Arménsko a Azerbajdžan, siahajú do začiatkov 20. storočia.
Po boľševickej revolúcii v Rusku a vzniku Sovietskeho zväzu pripadlo toto územie rozhodnutím Moskvy Azerbajdžanu hoci na ňom žilo až okolo 95 percent Arménov. Koncom 80. rokov 20. storočia, s blížiacim sa rozpadom sovietskeho impéria sa spor o túto arménsku enklávu na azerbajdžanskom území výrazne zostril.
Vo februári 1988 deklarovali poslanci Náhornej karabašskej autonómnej oblasti vôľu vystúpiť zo zväzku s Azerbajdžanom a pripojiť sa k Arménsku. Kremeľ to odmietol, čo viedlo k masovým protestom tak v Jerevane, ako aj v Stepanakerte, v hlavnom meste tejto oblasti.
V decembri 1989 podpísali Jerevan a Stepanakert spoločné vyhlásenie o pripojení oblasti k Arménsku a 2. septembra 1991 bola vyhlásená, medzinárodne neuznaná, Náhorná karabašská republika. Azerbajdžan to označil za nezákonný akt. Konflikt následne prerástol do otvorenej vojny, počas ktorej stratil Azerbajdžan kontrolu nad Náhorným Karabachom a siedmimi, s ním susediacimi oblasťami. Krvavé zrážky sa skončili podpísaním prímeria v máji 1994, o život prišlo pri nich viac ako 30.000 ľudí.
Išlo o prvý veľký ozbrojený konflikt v postsovietskom priestore. Ani po tejto vojne sa však nepodarilo nájsť východisko z patovej situácie v Náhornom Karabachu (arménsky názov tohto odštiepeneckého regiónu znie Republika Arcach). Apely medzinárodného spoločenstva zostávali naďalej nevypočuté - výzvy svetových lídrov na zastavenie násilia, ukončenie bojov a urovnanie sporov nepadali na úrodnú pôdu. "Karabach - to je Arménsko, a bodka!" vyhlásil ešte v júli 2019 počas návštevy Stepanakertu arménsky premiér Nikol Pašinjan.
Nevraživosť medzi oboma etnikami sa vyhrotila a boje v plnej sile opäť započali 28. septembra 2020, kedy sa začala druhá vojna o Náhorný Karabach. Podľa oficiálnych údajov si vyžiadala viac ako tisíc obetí. Krviprelievanie ukončila 10. novembra 2020 podpísaná deväťbodová dohoda o prímerí. Jeho dodržiavanie mali zabezpečovať ruské jednotky 15. motostreleckej brigády.
Predseda arménskej vlády Nikol Pašinjan označil dohodu za "bolestivú". Jerevan prežíval podpis dokumentu veľmi ťažko, veď v súlade s jeho literou prešla časť samotného Náhorného Karabachu a tri s Azerbajdžanom hraničiace oblasti protivníkovi. Na arménskej vnútropolitickej scéne vyvolal podpis dohody otrasy a v hlavnom meste vypukli protesty.
K posledným ozbrojeným zrážkam došlo nedávno, keď Azerbajdžan spustil 19. septembra v tejto neuznanej republike bleskovú tzv. "protiteroristickú operáciu". Baku požadovalo kapituláciu a odzbrojenie ozbrojených síl regiónu a samorozpustenie miestneho režimu.
Dohoda o prímerí bola dosiahnutá na nasledujúci deň 20. septembra, čo však vyvolalo exodus obyvateľov Náhorného Karabachu z tohto regiónu. Podľa Jerevanu na územie Arménska doteraz vstúpilo "65.036 násilne vysídlených osôb", pričom v Náhornom Karabachu žilo na základe oficiálnych údajov asi 120.000 etnických Arménov.
