Groznyj 1. júla (TASR) - Korene čečenského separatizmu siahajú do 18. storočia, keď na Kaukaze začalo dochádzať k prvým veľkým stretom medzi tamojšími kmeňmi a rozpínajúcim sa ruským impériom, ktoré Kaukaz považovalo za strategicky dôležitú oblasť.



Prakticky odvtedy sa v Čečensku striedajú krátke obdobia samostatnosti - v čase oslabenia ruského štátu - s dlhými obdobiami, keď je súčasťou ruského štátu. V súvislosti s tohtotýždňovou Témou TASR prinášame prehľad vývoja udalostí a ich analýzu v súvislosti s čečenským separatizmom.

V novodobých dejinách sa Čečensko dostalo do povedomia dvoma vojnami, ktoré vypukli v 90. rokoch 20. storočia - v čase rozpadu ZSSR a tesne po ňom.

Čečensko a susedné Ingušsko sa stali súčasťou Ruska v 18. storočí po povstaniach imáma Šamila, ktorý napokon zomrel v ruskom zajatí. Od roku 1936 tvorili autonómne republiky v rámci ZSSR.

Veľký úder hrdému a vzdornému Čečensku, kde sa medzičasom začala ťažiť veľmi kvalitná ropa, zasadil ku koncu druhej svetovej vojny sovietsky vodca Josif Stalin, keď prakticky celý čečenský národ - podobne, ako to bolo aj v prípade niektorých ďalších národov bývalého ZSSR, nariadil presídliť na Sibír a do Strednej Ázie.

Po návrate Čečencov z vyhnanstva v roku 1957 nastalo relatívne pokojné obdobie, ktoré sprevádzal sociálny a hospodársky rozvoj republiky. Jeho súčasťou však boli dôsledné snahy o potlačenie čečenských tradícií a používania miestneho jazyka.

Novým impulzom pre čečenský separatizmus bol v roku 1991 nástup Džochara Dudajeva na čelo Čečensko-ingušskej autonómnej republiky; v tomto roku došlo k oddeleniu separatistického Čečenska od Moskvy lojálneho Ingušska.

Moskva tento stav trpela až do roku 1994, keď sa pokúsila riešiť to podporou Dudajevovho politického súpera Umara Avturchanova. Nakoniec sa však rozhodla pre silový variant a 24. decembra 1994 vyslala svoje jednotky do útoku na hlavné mesto Groznyj.

Táto operácia bola začiatkom vojny, v ktorej síce jednotky federálnej armády postupne získali kontrolu nad väčšinou územia, ale väčšina Dudajevových stúpencov pokračovala v boji vrátane partizánskej vojny a teroristických útokov aj mimo územia Čečenska - v júni 1995 tak poľný veliteľ Šamil Basajev spáchal teroristický útok na nemocnicu v Buďonnovsku a v januári 1996 ho podobnou akciou v Kizľare nasledoval Salman Radujev.

Obeťou tejto fázy vojny bol aj samotný Dudajev. Keď čečenské jednotky, v ktorých radoch bojovali aj bývalí skúsení príslušníci ruskej armády, v roku 1996 dobyli Groznyj, čím de facto dosiahli víťazstvo, obe strany uzavreli mierovú zmluvu a Rusko sa z oblasti stiahlo. Súčasťou dohody o prímerí bol aj odklad riešenia problému štatútu republiky o päť rokov - v roku 2001.

Novým čečenským prezidentom sa v roku 1997 stal Aslan Maschadov, ktorý však nedokázal zabrániť ozbrojeným konfliktom medzi jednotlivými bývalými poľnými veliteľmi, ani nárastu zločinnosti, posilňovaniu pozícií prívržencov radikálneho islamu a ani všeobecnému chaosu, aký vo vojnou zničenej republike nastal. Čečenský štát - Ičkerija - nebol medzinárodne uznaný, celý jeho systém sa začal rúcať a jeho existenciu ukončila vojna, ktorú v roku 1999 nariadil ruský prezident Vladimir Putin.

Ako zámienka pre ňu poslúžil vstup oddielov Šamila Basajeva do Dagestanu s cieľom vytvoriť tam kalifát, ako aj bombové útoky v Moskve a Volgodonsku, ku ktorým došlo v septembri 1999 a z ktorých boli obvinení "čečenskí teroristi".

Druhá čečensko-ruská vojna sa od prvej odlišovala - Rusko sa totiž poučilo zo svojich chýb vo vojenskej stratégii a taktike vedenia bojov a zlepšilo aj informačnú a propagandistickú prácu. Podobne ako prvú, aj druhú vojnu sprevádzal brutálny postup ruských síl voči civilistom a teroristické útoky čečenských povstaleckých jednotiek, ako aj únosy ruských vojakov, vrátane generálov či vysokopostavených predstaviteľov, i únosy a vraždy cudzincov, medzi ktorými boli i zahraniční lekári.

Rusko postupne, ale za cenu veľkých strát, zlomilo čečenský odpor a po dobytí posledného mesta pod kontrolou Čečencov - Šatoja - vo februári 2000 oznámilo svoje víťazstvo vo vojne. Tento fakt sa potom stal využívanou témou kampane pred marcovými voľbami ruského prezidenta, ktoré Putin vyhral.

Putin potom s pomocou promoskovských Čečencov a odporcov radikálnych islamistov urobil z Čečenska znovu súčasť Ruskej federácie. Dialo sa tak prostredníctvom plánu na normalizáciu, ktorej cieľom bola okrem iného aj marginalizácia čečenského prezidenta Maschadova a jeho vlády.

Základom plánu bola nová ústava a prezidentské voľby. Návrh ústavy predložil proruský šéf miestnej republikovej správy Achmad Kadyrov, ktorého čečenskí povstalci kvôli prechodu na ruskú stranu označovali za zradcu.

Ústava bola schválená v referende 23. marca 2003, platiť začala 2. apríla. Ústava zakotvuje, že Čečensko je integrálnou súčasťou Ruska. V októbri toho istého roku Kadyrov vyhral prezidentské voľby, ktorých regulárnosť však medzinárodní pozorovatelia spochybnili. O rok neskôr sa stal obeťou atentátu.

V roku 2002 sa začal realizovať štátny program povojnovej obnovy Čečenska, ktorého cieľom bolo do roku 2010 odstrániť všetky dôsledky vojen, okrem iného aj vďaka štedrému financovaniu z federálneho rozpočtu.

Od roku 2007 je na čele republiky syn zavraždeného Achmeda Kadyrova, Ramzan, ktorý je lojálny Moskve, aj keď spôsob, akým republiku spravuje, možno len ťažko označiť za demokratický a transparentný. Obrovským problémom Čečenska je korupcia, potláčanie opozície a podozrenie zo zneužívania finančných prostriedkov z federálnych fondov.

Bezpečnostná situácia v republike je však relatívne pokojná, ale partizánsky odboj pokračuje nielen v samotnom Čečensku, ale preniesol sa aj do susedných republík, najmä do Ingušska, Dagestanu a Kabardsko-Balkarska.

Ruskí prezidenti, ktorí rozpútali vojny s Čečenskom - Boris Jeľcin a Vladimir Putin boli terčom ostrej kritiky za porušovanie ľudských práv počas konfliktu. Jeľcin nariadil budovanie tzv. filtračných táborov, kam internovali zajatých povstalcov alebo aj miestne obyvateľstvo.

Ľudskoprávni aktivisti, čečenskí i zahraniční, zhromaždili dôkazy o brutálnych útokoch ruských vojakov na civilistov, ostreľovaní kolón utečencov, znásilňovaní, rabovaní, únosoch i vraždách. Podľa pozorovateľov však prípady porušovania ľudských práv a spáchanie vojnových zločinov majú na svedomí obe strany konfliktu.

Sprievodným znakom rusko-čečenského konfliktu bolo aj zavlečenie radikálnej formy islamu - wahhábizmu, ktorý v Čečensku do vojny nebol; staršia generácia sa hlásila k tradičným hodnotám a mystickej forme islamu - súfizmu - a mladšia generácia bola skôr sekularizovaná alebo vyznávala umiernený súfizmus.

Radikálny islam sa do Čečenska dostal až v období, keď bola krajina zničená prvou vojnou s Ruskom a na pomoc jej prišla aj Saudská Arábia. Po tejto radikalizácii sa zmenil aj postoj zahraničných novinárov, ktorí spočiatku stáli skôr na strane Čečencov. Táto zmena súvisela najmä s čečenskými teroristickými útokmi na civilistov v Čečensku i iných častiach Ruska. Ich páchateľmi boli veľmi často ženy, ktoré prišli vo vojne o svojich manželov či bratov, alebo boli obeťou znásilnenia.

Vojny v Čečensku mali závažný dôsledok aj v podobe rozkladu čečenskej spoločnosti a jej tradičného hodnotového rebríčka. Napríklad, na začiatku prvej vojny staršinovia, ktorí vždy mali v komunite silné slovo a prirodzenú autoritu, sa v snahe predísť konfliktu snažili s Rusmi vyjednávať a dosiahnuť kompromis, čo ich v očiach mladšej generácie úplne zdiskreditovalo.