Brusel/Bratislava 26. marca (TASR) - Jedným z najvýraznejších výsledkov projektu európskej integrácie je schengenský priestor. Od svojho právneho vzniku v roku 1985 sa postupne rozšíril tak, že sa stal najväčšou spoločnou oblasťou viacerých štátov na svete, v ktorej možno slobodne cestovať. V súčasnosti spája 29 krajín: 25 z 27 členských štátov Európskej únie (okrem Cypru a Írska), ako aj Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko, v ktorých žije vyše 400 miliónov obyvateľov. Slovenská republika sa stala oficiálne členom schengenského priestoru 21. decembra 2007.

V stredu 26. marca uplynie 30 rokov, odkedy sa tento projekt začal realizovať v praxi.

Počiatky schengenského systému sú spojené s podpisom Schengenskej dohody, ku ktorému došlo 14. júna 1985. Dohoda je pomenovaná podľa miesta podpisu dokumentu, mestečka Schengen ležiaceho v juhovýchodnom Luxembursku, neďaleko hraníc s Nemeckom a Francúzskom. Išlo o medzivládnu dohodu piatich krajín - Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska a Nemecka. Jej hlavným cieľom bolo postupné odstránenie hraničných kontrol na vnútorných hraniciach a umožnenie voľného pohyb osôb, tovaru a služieb.

„Dôvodom, prečo sa na Schengenskej dohode podieľalo iba päť krajín, a nie všetky krajiny Európskeho spoločenstva, bola nejednotnosť v ich postojoch k problematike voľného pohybu osôb. Už v 80. rokoch totiž prebiehal spor, či má byť právo voľného pohybu osôb priznané len občanom členských krajín Spoločenstva, alebo všetkým osobám pohybujúcim sa na spoločnom trhu,“ napísali Petr Fiala a Markéta Pitrová vo svojej knihe Evropská unie.

Už pri podpise Schengenskej dohody bolo zrejmé, že integračný proces v oblasti spolupráce členských štátov pri ochrane vonkajších hraníc bude pokračovať, a preto bude potrebné posilniť najmä spoločný boj proti nelegálnej migrácii a organizovanému zločinu. Výsledkom tohto úsilia sa stal Schengenský dohovor, ktorý signatárske krajiny Schengenskej dohody podpísali 19. júna 1990. Dokument detailne stanovil nevyhnutné opatrenia smerujúce k odstráneniu kontrol na vnútorných hraniciach a podrobné pravidlá fungovania celého systému ako takého.

Schengenský dohovor bol prvou dohodou, ktorá definitívne zrušila vykonávanie hraničných kontrol osôb na vnútorných hraniciach signatárskych štátov, zharmonizovala vykonávanie hraničných kontrol na vonkajších hraniciach schengenského priestoru a ustanovila spoločnú politiku vo veci vydávania víz a súvisiacich opatrení, ako je spolupráca polície a súdov jej členských štátov. Signatári Schengenského dohovoru súhlasili s tým, že každý členský štát môže znovu zaviesť hraničné kontroly na spoločných hraniciach, ale iba za určitých špecifických okolností.

Predpokladom zrušenia kontrol na vnútorných hraniciach bolo uplatňovanie jednotlivých ustanovení Schengenského dohovoru v praxi. Schengenský dohovor stanovil aj dátum uplatňovania ustanovení s predpokladom ich realizácie počas roku 1993. Avšak tento termín, a to najmä v dôsledku technických problémov, ako aj nevyhnutnosti harmonizácie legislatívy jednotlivých štátov dodržaný nebol.

K samotnej realizácii sa pristúpilo až 26. marca 1995, keď napokon došlo k faktickému zrušeniu kontrol na vnútorných hraniciach s účasťou medzitým už siedmich štátov (Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska, Nemecka, Portugalska a Španielska), ktoré ako prvé vytvorili spoločný schengenský priestor.

Schengenská dohoda a Schengenský dohovor sú spolu s rozhodnutiami a deklaráciami schengenského výkonného výboru súčasťou tzv. schengenského acquis. Ide o pomenovanie súboru právnych predpisov tvoriacich základ schengenskej spolupráce, ktorý sa premietol do systému európskeho práva.

K európskemu schengenskému priestoru voľného pohybu sa zatiaľ ako posledné krajiny pripojili od 1. januára 2025 Bulharsko a Rumunsko. V tento deň boli zrušené kontroly na vnútorných pozemných hraniciach dovtedajšieho schengenského priestoru s týmito dvoma krajinami.

Každý deň prekročí vnútorné hranice schengenu približne 3,5 milióna ľudí smerujúcich za prácou, štúdiom alebo s cieľom navštíviť príbuzných či priateľov a takmer 1,7 milióna ľudí býva v jednej krajine schengenského priestoru a pracuje v druhej.