Priština/Bratislava 24. marca (TASR) - Po juhoslovanskom odmietnutí mierového plánu pre Kosovo sa pred 15 rokmi, 24. marca 1999 o 19.30 h, začala operácia Spojenecká sila, v rámci ktorej NATO bombardovalo ciele na území Juhoslovanskej zväzovej republiky (JZR). Vtedajšie srbské úrady na čele so Slobodanom Miloševičom vyhlásili vojnový stav.

Po skončení krvavých občianskych vojen z prvej polovice 90. rokov 20. storočia došlo na Balkáne k ďalšiemu konfliktu. Severoatlantická aliancia (NATO) vzdušnými náletmi na JZR, vtedajší nástupnícky štát bývalej Juhoslávie, zasiahla v roku 1999 do vojny v Kosove kvôli postupu srbskej armády voči tamojšiemu albánskemu obyvateľstvu.

Bombardovanie viedlo k odsunu srbskej armády z Kosova. Juhosrbská provincia sa dostala pod správu OSN a vo februári 2008 jednostranne vyhlásila nezávislosť od Srbska. Otázka Kosova však stále nie je vyriešená.

Rozhodnutie o bombardovaní JZR padlo v roku 1999 prvýkrát v histórii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Príkaz na začatie vojenskej akcie proti suverénnemu štátu vydal americkému generálovi Wesleymu Clarkovi vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999.

Nálety sa skončili 10. júna toho roku prijatím rezolúcie číslo 1244 na pôde BR OSN. Dôvodom na začatie útokov boli tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Clark neskôr vo svojej knihe Vedenie modernej vojny priznal, že plánovanie vzdušnej operácie NATO proti JZR bolo "v plnom prúde už v polovici júna 1998", teda rok pred jeho začatím.

Bombardovanie, ktoré trvalo nepretržite 78 dní, spôsobilo ťažké poškodenie miestnej infraštruktúry, hospodárskych objektov, škôl, nemocníc a kultúrnych pamiatok.

Po začiatku náletov 24. marca 1999 o 19.45 h vyhlásila vtedajšia juhoslovanská vláda pod vedením vtedajšieho autoritatívneho prezidenta Slobodana Miloševiča vojnový stav. V Srbsku prakticky neexistuje mesto, ktoré sa počas 11 týždňov útokov nestalo terčom bombardérov. Územie Čiernej Hory, ktorá bola v tom čase súčasťou štátneho zväzku, bolo od väčších útokov ušetrené.

Počas operácie bolo vykonaných 2300 leteckých náletov na 995 objektov v celom Srbsku, 1150 bojových lietadiel vystrelilo takmer 420-tisíc projektilov s celkovou váhou 22-tisíc ton. NATO zhodilo na územie JZR aj 37-tisíc kazetových bômb, ako aj zakázanú zbraň - muníciu s obsahom ochudobneného uránu. NATO útočilo na JZR z lodí na Jadrane a zo štyroch leteckých základní v Taliansku. Pri niektorých operáciách nasadilo aj strategické bombardéry, ktoré štartovali so základní v západnej Európe a USA.

Srbskej armáde sa počas vojny podarilo zostreliť dve lietadlá, stroj typu F16 a americké supermoderné "neviditeľné" lietadlo F-117 Nighthawk, ako aj zajať troch nepriateľských vojakov. Akciu NATO nazvala vtedajšia juhoslovanská vláda agresiou.

Vojna sa skončila prijatím rezolúcie 1244 a podpísaním vojensko-technickej dohody v Kumanove, v ktorej bolo zakotvené stiahnutie srbských jednotiek z územia Kosova a príchod zahraničných vojakov do juhosrbskej provincie.

Počas trojmesačného bombardovania miest a dedín zahynulo podľa srbských zdrojov najmenej 2500 civilistov, z toho 89 detí. Zranenia utrpelo viac ako 12.500 ľudí. Počet obetí nezahŕňa tých, ktorí zomreli na leukémiu a ďalšie nádorové ochorenia v dôsledku chorôb vyvolaných použitím munície s obsahom ochudobneného uránu.

Najviac vojakov aliancie sa na akcii zúčastnilo z členských krajín Nemecka, Francúzska, Talianska a USA.

V početných incidentoch po skončení vojny a odchode srbských jednotiek zahynulo podľa albánskych zdrojov asi 500 ľudí a unesených bolo približne 200. Podľa srbských zdrojov uniesli od začiatku náletov asi 1500 nealbáncov. NATO zastavilo nálety na bývalú Juhosláviu 20. júna 1999.

Objavili sa aj závažné obvinenia z obchodu s orgánmi zajatcov z Kosova, na ktorom sa údajne podieľali lídri Kosovskej oslobodzovacej armády vrátane kosovského premiéra Hashima Thaciho, a ktorý prebiehal po príchode zahraničných jednotiek do Kosova.

Vláda SR na svojom mimoriadnom neverejnom rokovaní 6. apríla 1999 odsúhlasila neobmedzený prístup vzdušného priestoru SR lietadlám Severoatlantickej aliancie na prelety vo vzťahu k operáciám v JZR.

Príslušné nariadenie nadväzovalo na predchádzajúci súhlas vlády SR z 24. marca 1999 s požiadavkou Severoatlantickej aliancie umožniť využívanie vzdušného priestoru Slovenskej republiky na prelety cisternových lietadiel a dopĺňanie pohonných látok.

Súhlas na využívanie vzdušného priestoru pre lietadlá NATO dali podľa zdrojov aliancie aj Slovinsko, Albánsko, Macedónsko, Rumunsko a Bulharsko, hoci niektoré z nich s istými obmedzeniami.

Slovensko po skončení vojenskej operácie NATO poskytlo na obnovu vojnou zničenej Juhoslávie k dispozícii technické aj inžinierske i ľudské kapacity. Na Balkáne bol záujem najmä o slovenských ženistov.

O bezpečnosť sa po vojne v provincii starala Severoatlantickou alianciou vedená mierová jednotka KFOR, medzinárodná a domáca polícia. V rámci KFOR pôsobilo 18.500 vojakov z 37 krajín, vrátane Slovenska. Misia OSN v Kosove (UNMIK) nahradila srbskú administratívu, ktorá bola z provincie evakuovaná.