Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov Európskej únie – prijaté v novembri 2017 a v júni 2019 – o nových sídlach EMA a ELA nemôžu byť označené ako akty Rady EÚ.
Autor TASR
Brusel/Luxemburg 14. júla (TASR) - Rozhodnutia zástupcov členských štátov Európskej únie o umiestnení nového sídla Európskej agentúry pre lieky (EMA) a sídla Európskej agentúry práce (ELA) sú akty politickej povahy bez záväzných právnych účinkov, takže proti nim nemožno podať žalobu o neplatnosť, uviedol vo štvrtok Súdny dvor EÚ.
Súdna inštancia z Luxemburgu pripomenula, že 20. novembra 2017 zástupcovia vlád členských štátov EÚ vybrali mesto Amsterdam, ktoré nahradilo Londýn ako nové sídlo Európskej agentúry pre lieky. A v júni 2019 rozhodli, že novozriadená Európska agentúra práce bude mať sídlo v Bratislave.
Taliansko a samospráva mesta Miláno následne napadli rozhodnutie členských štátov o umiestnení sídla EMA do Amsterdamu. Európsky parlament (EP) zase spochybnil rozhodnutie štátov umiestniť sídlo ELA do Bratislavy, čo zdôvodnil tým, že agentúra ELA bola vytvorená na základe pravidiel EÚ o voľnom pohybe a sociálnom zabezpečení, pri ktorých má mať europarlament ako spoluzákonodarca rovnaké slovo, čo sa však nestalo.
Súdny dvor vo štvrtok všetky tieto žaloby zamietol.
Súd pripomenul, že akty prijaté kolektívne zástupcami vlád členských štátov eurobloku nemôžu byť predmetom preskúmania zákonnosti súdom EÚ. Takýto akt však nesmie predstavovať rozhodnutie prijaté Radou EÚ ako inštitúciou Únie.
Súd preskúmal, či právomoc týkajúca sa umiestnenia sídla orgánov, úradov a agentúr EÚ prináleží zástupcom vlád členských štátov, ktorí konajú na základe spoločnej dohody, alebo či prináleží Európskemu parlamentu. Súd nakoniec rozhodol, že čl. 341 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) sa neuplatňuje na umiestnenie sídla orgánu, úradu alebo agentúry, akými sú EMA a ELA.
Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov Európskej únie – prijaté v novembri 2017 a v júni 2019 – o nových sídlach EMA a ELA nemôžu byť označené ako akty Rady EÚ. Ide o rozhodnutia, ktoré boli prijaté kolektívne a na základe spoločnej dohody zástupcami týchto vlád. To znamená, že rozhodnutia, ktoré prijali členské štáty v oblasti, v ktorej ZFEÚ nestanovujú povinnosť členských štátov konať, sú zbavené akéhokoľvek záväzného právneho účinku v práve Únie.
Ide o rozhodnutia politickej povahy členských štátov, ktoré nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, čo je uvedené v čl. 263 ZFEÚ.
(spravodajca TASR Jaromír Novak)
Súdna inštancia z Luxemburgu pripomenula, že 20. novembra 2017 zástupcovia vlád členských štátov EÚ vybrali mesto Amsterdam, ktoré nahradilo Londýn ako nové sídlo Európskej agentúry pre lieky. A v júni 2019 rozhodli, že novozriadená Európska agentúra práce bude mať sídlo v Bratislave.
Taliansko a samospráva mesta Miláno následne napadli rozhodnutie členských štátov o umiestnení sídla EMA do Amsterdamu. Európsky parlament (EP) zase spochybnil rozhodnutie štátov umiestniť sídlo ELA do Bratislavy, čo zdôvodnil tým, že agentúra ELA bola vytvorená na základe pravidiel EÚ o voľnom pohybe a sociálnom zabezpečení, pri ktorých má mať europarlament ako spoluzákonodarca rovnaké slovo, čo sa však nestalo.
Súdny dvor vo štvrtok všetky tieto žaloby zamietol.
Súd pripomenul, že akty prijaté kolektívne zástupcami vlád členských štátov eurobloku nemôžu byť predmetom preskúmania zákonnosti súdom EÚ. Takýto akt však nesmie predstavovať rozhodnutie prijaté Radou EÚ ako inštitúciou Únie.
Súd preskúmal, či právomoc týkajúca sa umiestnenia sídla orgánov, úradov a agentúr EÚ prináleží zástupcom vlád členských štátov, ktorí konajú na základe spoločnej dohody, alebo či prináleží Európskemu parlamentu. Súd nakoniec rozhodol, že čl. 341 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) sa neuplatňuje na umiestnenie sídla orgánu, úradu alebo agentúry, akými sú EMA a ELA.
Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov Európskej únie – prijaté v novembri 2017 a v júni 2019 – o nových sídlach EMA a ELA nemôžu byť označené ako akty Rady EÚ. Ide o rozhodnutia, ktoré boli prijaté kolektívne a na základe spoločnej dohody zástupcami týchto vlád. To znamená, že rozhodnutia, ktoré prijali členské štáty v oblasti, v ktorej ZFEÚ nestanovujú povinnosť členských štátov konať, sú zbavené akéhokoľvek záväzného právneho účinku v práve Únie.
Ide o rozhodnutia politickej povahy členských štátov, ktoré nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, čo je uvedené v čl. 263 ZFEÚ.
(spravodajca TASR Jaromír Novak)
