Alessandria/Bratislava 5. januára (TASR) - S Umbertom Ecom sa spája román Meno ruže. Jeho autor však nebol len spisovateľom, ale predovšetkým významným predstaviteľom semiotiky a uznávaným medievalistom - odborníkom na stredovek, čo sa vo veľkej miere prejavilo aj vo svetoznámom diele. Eca zaujímalo totiž to, ako sa svet - kultúra, história, umenie alebo rôznorodé texty, prihovárajú človeku. Deje sa to prostredníctvom znakov. Ich správnym pochopením - korektným dešifrovaním, sa zaoberá semiotika.

Svoju pozornosť zameriaval nielen na stredovek, ale aj na súčasnú postmodernú realitu, ktorú vo svojich publicistických príspevkoch hodnotil s ironickým nadhľadom vzdelanca, ale aj s veľkou dávkou láskavého pochopenia pre namyslenosť dnešného "scivilizovaného" človeka.

Od narodenia Umberta Eca, významného talianskeho semiotika, medievalistu, filozofa, literárneho vedca a autora svetoznámych románov, uplynie v stredu 5. januára 90 rokov.

Umberto Eco sa narodil 5. januára 1932 v talianskom mestečku Alessandria, ležiacom východne od Turína na úpätí piemontských hôr. Sám často vyhlasoval, že dospievanie v tomto kraji bolo zdrojom spôsobu jeho tvorby, ktorý sa vyznačoval skepticizmom a nechuťou preháňať, alebo robiť príliš silácke vyhlásenia. Svoje detské spomienky na fašistické Taliansko Benita Mussoliniho pretavil napríklad do románu Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004).

Na naliehanie otca začal študovať právo v Turíne. Štúdium práva aj napriek jeho námietkam zanechal a začal sa venovať stredovekej filozofii, estetike a literatúre. Po štúdiách začal prednášať estetiku na univerzitách v Turíne a Miláne. Po troch rokoch pôsobenia vo Florencii sa v roku 1971 stal mimoriadnym profesorom na najstaršej európskej univerzite v Bologni.

Do povedomia širokej svetovej verejnosti sa Umberto Eco dostal po vydaní románu Meno ruže (1980). Úspech románu podnietil režiséra Jeana-Jacquesa Annauda k jeho sfilmovaniu. Divácky úspešný rovnomenný film vznikol v roku 1986, v hlavnej úlohe františkánskeho mnícha Viliama z Baskervillu sa predstavil Sean Connory.

V roku 1988 vydal Umberto Eco ďalší úspešný román s historickou tematikou Foucaultovo kyvadlo. Po ňom nasledovali prozaické diela ako Ostrov včerajšieho dňa (1994), Baudolino (2000), Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004), Pražský cintorín (2010) a Nulté číslo (2015).

Umberto Eco však nebol len spisovateľ, ale hlavne semiotik, ktorý svojimi teoretickými dielami ako Otvorené dielo (1962), Teória semiotiky (1976), Semiotika a filozofia jazyka (1984), či Interpretácia a nadinterpretácia (1992) vrátil v druhej polovici 20. storočia semiotike vážnosť a povýšil ju na náuku, prostredníctvom ktorej sa dá dospieť k nezanedbateľným poznatkom o človeku, histórii či súčasnosti.

Semiotika, ako ju chápal Eco, nevedie k nejakej konečnej pravde, ale k viacerým hypotézam a vysvetleniam. Podľa neho síce existuje nekonečné množstvo interpretácií, ale nie všetky sú rovnako správne (korektné). Tie nekorektné podroboval ironickej, ale láskavej kritike. Vediac, že ľudia už od pradávna veria a radi podliehajú tým jednoduchším a na prvý pohľad všetko objasňujúcim pravdám.

Umberto Eco, erudovaný odborník vo viacerých odboroch humanitných vied, známy svojim ironickým, ale zároveň láskavým humorom, zomrel 19. februára 2016 v Miláne vo veku 84 rokov.