Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Srnky podobne ako hľuzovky rastú pod zemou, odkiaľ ich diviaky vďaka svojmu citlivému čuchu vyhrabávajú a následne konzumujú.
Autor TASR
Berlín 7. septembra (TASR) – Vedcom sa po dlhom čase podarilo zistiť, prečo mäso diviakov z nemeckej spolkovej krajiny Bavorsko vykazuje neočakávane vysokú rádioaktivitu. Doteraz si mysleli, že je to pozostatok havárie černobyľskej jadrovej elektrárne. Teraz však prišli na to, že rádioaktivitu diviakov spôsobuje obľúbená potrava týchto zvierat – huby srnky. Tie sú kontaminované rádioaktívnym spadom pochádzajúcim zo sovietskych jadrových skúšok z obdobia studenej vojny. Informuje o tom TASR na základe správy portálu Live Science.
Štúdia zverejnená nedávno v odbornom žurnále Environmental Science and Technology, ktorý vydáva Americká chemická spoločnosť (ACS), uvádza, že diviaky žijúce v Bavorsku majú dlhodobo vysokú mieru rádioaktivity aj napriek tomu, že u ostatných druhov zveri v tej istej oblasti rádioaktivita klesá. Vedci tento jav nazvali "diviačí paradox".
Pri rádioaktívnych prvkoch je veľmi dôležitý polčas rozpadu. Je to parameter vyjadrujúci, ako dlho trvá, kým sa množstvo prvku zníži na polovicu. Niektoré rádioaktívne prvky môžu v prostredí zostávať veľmi dlho (majú dlhý polčas rozpadu), zatiaľ čo iné z prostredia miznú pomerne rýchlo (majú krátky polčas rozpadu). Medzi prvky s krátkym polčasom rozpadu patrí cézium-137 s polčasom rozpadu 30 rokov, ktoré sa bežne nachádza v jadrových reaktoroch – napríklad aj v Černobyle či Fukušime. Iný izotop cézia, konkrétne cézium-135, však má polčas rozpadu až 2,3 milióna rokov. Tento izotop cézia sa spája s jadrovými výbuchmi, aké nastávajú napríklad pri testoch jadrových zbraní.
Keď v apríli 1986 došlo k výbuchu jadrového reaktora v Černobyle, Bavorsko patrilo medzi územia zasiahnuté rádioaktívnym spadom. Do bavorskej pôdy sa tak dostalo cézium-137. Jadrové skúšky vykonávané na území Sovietskeho zväzu počas studenej vojny zase do atmosféry uvoľnili cézium-135, ktoré sa tiež uložilo v pôde. Izotopy sa v pôde nachádzajú v rôznych pomeroch v závislosti od toho, z akého zdroja pochádza spad – či z výbuchu jadrovej zbrane alebo z reaktora.
Z kontaminovanej pôdy neskôr vyrástli rovnako kontaminované huby rodu Elaphomyces, známeho pod slovenským názvom srnka (v češtine jelenka). Plodnice týchto húb sa podobajú na ich slávnejšie príbuzné hľuzovky, ktoré sú považované za delikatesu. Srnky podobne ako hľuzovky rastú pod zemou, odkiaľ ich diviaky vďaka svojmu citlivému čuchu vyhrabávajú a následne konzumujú. Huby sú pre iné zvieratá neprístupné, preto sa kontaminácia prejavuje iba u diviakov.
Vedci v rokoch 2019 až 2021 skúmali vzorky mäsa 48 diviakov z 11 oblastí Bavorska. Ak bolo vo vzorkách veľa cézia-137 a málo cézia-135, za zdroj spadu určili jadrový reaktor. Ak bol pomer opačný, ako zdroj znečistenia identifikovali výbuch z jadrových skúšok.
Vedci pôvodne predpokladali, že zdrojom rádioaktivity diviakov je havária jadrového reaktora v Černobyle spred takmer 40 rokov, no keďže polčas rozpadu cézia-137 je 30 rokov, rádioaktivita musela pochádzať z iného zdroja. Testy vzoriek potvrdili, že pochádza z cézia-135, teda z testov jadrových zbraní. Posledné jadrové skúšky sa v Rusku uskutočnili na začiatku 90. rokov minulého storočia, pričom od Bavorska boli vzdialené stovky až tisíce kilometrov.
Štúdia zverejnená nedávno v odbornom žurnále Environmental Science and Technology, ktorý vydáva Americká chemická spoločnosť (ACS), uvádza, že diviaky žijúce v Bavorsku majú dlhodobo vysokú mieru rádioaktivity aj napriek tomu, že u ostatných druhov zveri v tej istej oblasti rádioaktivita klesá. Vedci tento jav nazvali "diviačí paradox".
Pri rádioaktívnych prvkoch je veľmi dôležitý polčas rozpadu. Je to parameter vyjadrujúci, ako dlho trvá, kým sa množstvo prvku zníži na polovicu. Niektoré rádioaktívne prvky môžu v prostredí zostávať veľmi dlho (majú dlhý polčas rozpadu), zatiaľ čo iné z prostredia miznú pomerne rýchlo (majú krátky polčas rozpadu). Medzi prvky s krátkym polčasom rozpadu patrí cézium-137 s polčasom rozpadu 30 rokov, ktoré sa bežne nachádza v jadrových reaktoroch – napríklad aj v Černobyle či Fukušime. Iný izotop cézia, konkrétne cézium-135, však má polčas rozpadu až 2,3 milióna rokov. Tento izotop cézia sa spája s jadrovými výbuchmi, aké nastávajú napríklad pri testoch jadrových zbraní.
Keď v apríli 1986 došlo k výbuchu jadrového reaktora v Černobyle, Bavorsko patrilo medzi územia zasiahnuté rádioaktívnym spadom. Do bavorskej pôdy sa tak dostalo cézium-137. Jadrové skúšky vykonávané na území Sovietskeho zväzu počas studenej vojny zase do atmosféry uvoľnili cézium-135, ktoré sa tiež uložilo v pôde. Izotopy sa v pôde nachádzajú v rôznych pomeroch v závislosti od toho, z akého zdroja pochádza spad – či z výbuchu jadrovej zbrane alebo z reaktora.
Z kontaminovanej pôdy neskôr vyrástli rovnako kontaminované huby rodu Elaphomyces, známeho pod slovenským názvom srnka (v češtine jelenka). Plodnice týchto húb sa podobajú na ich slávnejšie príbuzné hľuzovky, ktoré sú považované za delikatesu. Srnky podobne ako hľuzovky rastú pod zemou, odkiaľ ich diviaky vďaka svojmu citlivému čuchu vyhrabávajú a následne konzumujú. Huby sú pre iné zvieratá neprístupné, preto sa kontaminácia prejavuje iba u diviakov.
Vedci v rokoch 2019 až 2021 skúmali vzorky mäsa 48 diviakov z 11 oblastí Bavorska. Ak bolo vo vzorkách veľa cézia-137 a málo cézia-135, za zdroj spadu určili jadrový reaktor. Ak bol pomer opačný, ako zdroj znečistenia identifikovali výbuch z jadrových skúšok.
Vedci pôvodne predpokladali, že zdrojom rádioaktivity diviakov je havária jadrového reaktora v Černobyle spred takmer 40 rokov, no keďže polčas rozpadu cézia-137 je 30 rokov, rádioaktivita musela pochádzať z iného zdroja. Testy vzoriek potvrdili, že pochádza z cézia-135, teda z testov jadrových zbraní. Posledné jadrové skúšky sa v Rusku uskutočnili na začiatku 90. rokov minulého storočia, pričom od Bavorska boli vzdialené stovky až tisíce kilometrov.
