Bratislava 1. februára (Teraz.sk) – Pozoruhodný životný príbeh s mnohými peripetiami, výstupmi i pádmi napísal prvý ruský prezident Boris Jeľcin. Na začiatku sa stal symbolom rodiacej sa ruskej demokracie a odporcom návratu starých čias, ale neskôr sa s jeho vládnutím spájala korupcia, rozkrádanie a hlboká ekonomická kríza. I preto, keď sa stal v roku 1991 hlavou štátu drvivá väčšina Rusov to prijala s obrovským nadšením, keď však úrad po ôsmich rokoch opúšťal, nadšenie bolo rovnako búrlivé. Zbožňovaný i zatracovaný, taký bol „čerstvý vietor z Uralu“, ako ho nazýval Michail Gorbačov.

Aj súčasníci hodnotia činnosť Borisa Jeľcina rôzne. Zhodnú sa na tom, že to bola osobnosť charizmatická, reformátorská, ktorá zmenila chod histórie, ale nezhoda panuje na dôsledkoch a dopadoch ním prijímaných reforiem. „Pochopil, zacítil historickú šancu a nepustil ju. Rusko sa vrátilo na mapu sveta ako Rusko,“ takto stručne, ale výstižne charakterizovala vládnutie Borisa Jeľcina popredná ruská spisovateľka, publicistka a literárna kritička Marieta Čudakova.

Boris Jeľcin sa narodil 1. februára 1931 v dedine Butka vo Sverdlovskej oblasti v rodine rozkulačených sedliakov. Dni po narodení sa mu stali takmer osudnými. Totiž, skoro sa utopil v kadi s vodou, keď sa popovi vyšmykol z rúk, ktorý ho mal počas rituálu krstu namočiť. Osudné okamihy, akoby išli mladému Borisovi v ústrety - ešte v detstve prišiel o dva prsty na ruke, keď sa pokúšal ukryť granát.

Foto: TASR - archív

Už v mladosti však prejavil Boris Jeľcin zmysel pre spravodlivosť a odvahu, tak ako neraz potom. Po skončení siedmej triedy vystúpil proti triednej učiteľke, ktorá bila žiakov a nútila ich pracovať u seba doma.

Vyštudoval Uralský polytechnický inštitút vo Sverdlovsku (dnešný Jekaterinburg), kde sa zoznámil so svojou ženou Nainou. Po absolvovaní vysokoškolských štúdií pracoval v rokoch 1955 až 1963 v rôznych stavebných závodoch Sverdlovskej oblasti. Úspechy v práci a organizačný talent upútali pozornosť funkcionárov. Do Komunistickej strany vstúpil v roku 1961, o dva roky neskôr sa stal riaditeľom stavebného kombinátu.

Foto: TASR/AP

Od roku 1968 sa začal Boris Jeľcin venovať naplno straníckej práci. Postupne kráčal po rebríčku vyššie a vyššie, v roku 1985 ho povolal do Moskvy Michail Gorbačov. Už v decembri sa postavil na čelo vplyvnej moskovskej straníckej organizácie. V tomto období si získal veľké sympatie obyvateľstva - nepotrpel si na oficiality, do práce jazdil električkou, sám si nakupoval a nechodil na stranícke večierky, o to viac ale navštevoval závody, podniky a stavby. Navyše, v decembri 1987 vystúpil s ostrou kritikou pomalých reforiem v ekonomike i v samotnej komunistickej strane.

V marci 1989 bol Boris Jeľcin zvolený za ľudového poslanca a o rok neskôr v júli zo strany na zjazde vystúpil, keď deklaratívne odovzdal stranícku legitimáciu. Delegáti ho vyprevádzali zo sály hanlivými pokrikmi a pískaním. Medzi obyčajnými ľuďmi však tieto kroky vyvolali obdiv a jeho popularita naďalej rástla až natoľko, že 12. júna 1991 bol zvolený za prvého prezidenta Ruska. Získal 57,3 percent hlasov voličov, druhý Nikolaj Ryžkov iba 16,8 percent. Boris Jeľcin sa stal prvým demokraticky zvoleným najvyšším štátnym predstaviteľom v dejinách Ruska.

Sovietsky zväz sa začínal pomaly rozpadať – vo zväzových republikách silnela túha po samostatnosti. Za tejto situácie sa skupina popredných funkcionárov strany pokúsila o prevrat. V krajine vyhlásila výnimočný stav a Michaila Gorbačova izolovala na Kryme. Opäť nadišla chvíľa Boris Jeľcina, ktorý sa postavil na tank pred obkľúčeným „moskovským bielym domom“ (sídlom ruského parlamentu) a vzoprel sa pučistom. Pokus o prevrat odsúdil a požadoval návrat Gorbačova do Moskvy. V decembri 1991 inicioval Boris Jeľcin vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ktorý spečatil definitívny koniec ZSSR aj Michaila Gorbačova ako sovietskeho prezidenta. Od konca decembra 1991 neviala nad Kremľom sovietska, ale ruská zástava.

Foto: TASR/AP

Boris Jeľcin naštartoval rozsiahly balík ekonomických reforiem - prechod od štátom riadeného hospodárstva k trhovému. Lenže ich výsledkom bola hlboká hospodárska kríza, obrovská inflácia, krach mnohých závodov, nebývalý nárast nezamestnanosti. Vicepremiér a neskôr ruský premiér Jegor Gajdar vyhlásil, že reformy mali byť „odplatou za celé obdobie nerozhodnosti a nezodpovednosti.“ Mnohí obyvatelia Ruska sa ale nevedeli dostať zo šoku z toho, že sa prakticky vzápätí ocitli z kolísky zrelého socializmu v náručí nezrelého kapitalizmu.

Zvrátiť chod dejín sa na prelome septembra a októbra 1993 pokúsila skupina sprisahancov. Bol to ich posledný pokus o návrat starých čias. Z krvavých pouličných bojov, ktoré stáli život viac ako 150 ľudí, vyšiel Boris Jeľcin posilnený, ale odvtedy zároveň nastáva pokles jeho popularity. Najmä kvôli pretrvávajúcim hospodárskym problémom, bujnejúcej korupcii, nebývalému rastu vplyvu oligarchov a vojne v Čečensku. K tomu sa pridružili problémy so srdcom i s alkoholom. Veď mnohí si iste vybavia v pamäti tancujúceho, spievajúceho či dirigujúceho prezidenta.

Napokon prišiel posledný deň roka 1999, keď Boris Jeľcin v televíznom vystúpení so zlomeným hlasom povedal: „Ja odchádzam, odchádzam predčasne. Pochopil som, že to musím urobiť. Rusko musí vstúpiť do nového tisícročia s novými politikmi, s novými tvárami, s novými, múdrymi, silnými a energickými ľuďmi.“ A na scénu prišiel Vladimir Putin.

Martýr aj rebel, ktorý nikdy nešiel s hlavným prúdom, velebený i preklínaný prvý ruský prezident Boris Jeľcin zomrel 23. apríla 2007 vo veku 76 rokov na následky zlyhania srdca. Pochovaný je na najznámejšom moskovskom cintoríne Novodevičjom.