Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Na rozdiel od väčšiny hlavných riek v Číne, ktoré tečú zo západu na východ, je Veľký prieplav spojením úrodných oblastí na juhu so severom krajiny.
Autor TASR
Peking 18. júla (TASR) - Prívlastok "veľký čínsky" nemá v najľudnatejšej krajine len svetoznámy múr. Dostala ho aj historicky dôležitá umelá vodná cesta, najdlhšia svojho druhu na svete, známa aj ako Veľký čínsky prieplav.
Veľký prieplav (po čínsky Ta Jün-che, teda Veľká dopravná rieka) je systémom vodných kanálov vo východnej Číne, ktorý spája metropolu Peking s mestom Chang-čou. Jeho dĺžka v severojužnom smere je podľa rôznych zdrojov 1700-1800 kilometrov. Okolo 70 percent z prieplavu je v súčasnosti splavných.
Na rozdiel od väčšiny hlavných riek v Číne, ktoré tečú zo západu na východ, je Veľký prieplav spojením úrodných oblastí na juhu so severom krajiny. Celé stáročia preto zohrával významnú rolu z hospodárskeho hľadiska, pri preprave tovaru i pri vnútroštátnej komunikácii, keď sa po ňom dokázali rýchlo pohybovať poslovia.
Práce na prieplave sa začali v roku 486 pred n.l. Prvá časť spájala Žltú rieku (Chuang-che) s riekou Chuaj-che. Začiatkom 6. stor. n.l. prieplav počas dynastie Suej prestavali a rozšírili. V roku 605 mal už 1000 kilometrov, viedol z mesta Luo-jang na východ do dnešného Chuaj-jinu, a o tri roky neskôr vybudovali ďalších 1000 kilometrov vodnej cesty smerom na sever k dnešnému Pekingu. V roku 610 pribudlo ďalších 400 kilometrov z Čen-ťiangu južne do Chang-čou.
Na projekte pracovali viac než tri milióny robotníkov. Odhaduje sa, že polovica z nich v dôsledku ťažkých prác a hladu zomrela. Ďalšie neskoršie zmeny si vyžiadali ešte viac pracovnej sily.
V priebehu 13. storočia systém kanálov predĺžili až do dnešného Pekingu, keď Chubilaj (Kublaj-chán) presunul hlavné mesto dynastie Jüan do lokality dnešného Pekingu. Úsek prieplavu smerujúci západne do predošlých hlavných miest, Kchaj-fengu a Luo-jangu, sa tým stal nepotrebným. Južnú a severnú vetvu prieplavu spojili a dostal tak dnešný priamy severojužný smer z Pekingu do Chang-čou. Práce na tomto projekte trvali štyrom miliónom robotníkov asi desať rokov.
Po rozmachu železnice v Číne sa na Veľký prieplav z veľkej časti zabudlo a do polovice 19. storočia jeho rozľahlé časti schátrali. Vláda ho nechala v rokoch 1958-64 opraviť a modernizovať a stále je dôležitou dopravnou tepnou pre obchod medzi regiónmi Číny.
Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) zaradila Veľký prieplav Peking - Chang-čou v roku 2014 na svoj zoznam Svetového dedičstva. Označila ho vtedy za "najväčší a najrozsiahlejší projekt stavebného inžinierstva na svete spred priemyselnej revolúcie".
Veľký prieplav (po čínsky Ta Jün-che, teda Veľká dopravná rieka) je systémom vodných kanálov vo východnej Číne, ktorý spája metropolu Peking s mestom Chang-čou. Jeho dĺžka v severojužnom smere je podľa rôznych zdrojov 1700-1800 kilometrov. Okolo 70 percent z prieplavu je v súčasnosti splavných.
Na rozdiel od väčšiny hlavných riek v Číne, ktoré tečú zo západu na východ, je Veľký prieplav spojením úrodných oblastí na juhu so severom krajiny. Celé stáročia preto zohrával významnú rolu z hospodárskeho hľadiska, pri preprave tovaru i pri vnútroštátnej komunikácii, keď sa po ňom dokázali rýchlo pohybovať poslovia.
Práce na prieplave sa začali v roku 486 pred n.l. Prvá časť spájala Žltú rieku (Chuang-che) s riekou Chuaj-che. Začiatkom 6. stor. n.l. prieplav počas dynastie Suej prestavali a rozšírili. V roku 605 mal už 1000 kilometrov, viedol z mesta Luo-jang na východ do dnešného Chuaj-jinu, a o tri roky neskôr vybudovali ďalších 1000 kilometrov vodnej cesty smerom na sever k dnešnému Pekingu. V roku 610 pribudlo ďalších 400 kilometrov z Čen-ťiangu južne do Chang-čou.
Na projekte pracovali viac než tri milióny robotníkov. Odhaduje sa, že polovica z nich v dôsledku ťažkých prác a hladu zomrela. Ďalšie neskoršie zmeny si vyžiadali ešte viac pracovnej sily.
V priebehu 13. storočia systém kanálov predĺžili až do dnešného Pekingu, keď Chubilaj (Kublaj-chán) presunul hlavné mesto dynastie Jüan do lokality dnešného Pekingu. Úsek prieplavu smerujúci západne do predošlých hlavných miest, Kchaj-fengu a Luo-jangu, sa tým stal nepotrebným. Južnú a severnú vetvu prieplavu spojili a dostal tak dnešný priamy severojužný smer z Pekingu do Chang-čou. Práce na tomto projekte trvali štyrom miliónom robotníkov asi desať rokov.
Po rozmachu železnice v Číne sa na Veľký prieplav z veľkej časti zabudlo a do polovice 19. storočia jeho rozľahlé časti schátrali. Vláda ho nechala v rokoch 1958-64 opraviť a modernizovať a stále je dôležitou dopravnou tepnou pre obchod medzi regiónmi Číny.
Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) zaradila Veľký prieplav Peking - Chang-čou v roku 2014 na svoj zoznam Svetového dedičstva. Označila ho vtedy za "najväčší a najrozsiahlejší projekt stavebného inžinierstva na svete spred priemyselnej revolúcie".
