Caracas 10. marca (TASR) - Po celé desaťročia boli občania Venezuely, krajiny bohatej na ropu, považovaní chudobnejšími susedmi za povýšeneckých. A teraz sa im to vracia.

Státisíce Venezuelčanov, ktorí utiekli pred hlbokou krízou domácej ekonomiky, končia v improvizovaných táboroch v Kolumbii, Brazílii, Ekvádore a v ďalších štátoch regiónu. Ide o najmasovejšiu vlnu migrácie v modernej histórii Latinskej Ameriky. Výsledkom sú trenice, podobne ako v iných štátoch sveta, od USA, kde otázka prisťahovalectva prenikla do najvyššej politiky, cez Nemecko po Taliansko, kde protiimigračné skupiny zaznamenali vo voľbách 4. marca veľké zisky.

V Paname súcit s prvými utečencami z Venezuely, ktorými boli často bohatí profesionáli, vystriedal strach a odpor voči mohutnejúcemu prílevu chudobných a zúfalých. Naznačuje to nárast nacionalistických urážok, obťažovania a dokonca aj násilia.

Pád venezuelskej ekonomiky po tom, ako socialistický autokrat prezident Nicolás Maduro nastúpil do funkcie v roku 2013, je najhlbší v nedávnej histórii kontinentu. Produkcia ropy, hlavného motora hospodárstva, klesla, keď štátnej ropnej firme došli peniaze. Hyperinflácia spôsobila, že venezuelská mena je bezcenná. V krajine chýbajú potraviny a podvýživa je teraz endemická.

Takmer 2 milióny Venezuelčanov žijú v zahraničí. Približne pol milióna ušlo do Kolumbie, a prichádzajú stále noví, zhruba 100.000 ľudí mesačne. Prezident Juan Manuel Santos uviedol, že prílev venezuelských utečencov je aktuálne najvážnejším problémom jeho krajiny. Posilnil vízové pravidlá a nasadil vojenské hliadky na neoficiálnych hraničných priechodoch. Alejandro Ordónez, konzervatívny kandidát na prezidentský úrad, sa pokúsil vytĺcť z tejto situácie kapitál a vyhlásil, že veľa Venezuelčanov je zapojených do "kriminálnych štruktúr". Vyzval vládu, aby chránila pracovné miesta pre domácich.

V Trinidade a Tobagu robia úrady záťahy na nelegálnych migrantov, niektorých deportujú, iných zatvárajú do väzenia, tvrdia ochrancovia ľudských práv.

Vlády v Latinskej Amerike vo všeobecnosti zaujali zhovievavý postoj k utečencom z Venezuely a podnikli kroky, aby im uľahčili prácu alebo štúdium. Problémy sa vyskytli len v štátoch, kde záplava migrantov vystupňovala konkurenčný boj o pracovné miesta.

Panama s počtom obyvateľov 4 milióny prilákala podľa oficiálnych údajov zhruba 80.000 migrantov, hoci skutočné číslo je pravdepodobne vyššie. V uplynulom roku však protivenezuelské nálady v krajine stúpli. Nacionalisti vyzývajú ma prísnejšie kontroly a argumentujú obavami z vyššej kriminality a poklesu miezd. Do krajiny totiž prichádzajú migranti z nižších ekonomických tried a domáci ich považujú za hrozbu. Vzhľadom na to, že Panama si má v roku 2019 zvoliť nového prezidenta, migrácia je súčasťou kampane.

Po celé desaťročia prevládal na kontinente stereotypný názor, že Venezuelčania sú bohatí a povýšeneckí, čo tiež ovplyvňuje migračnú krízu.

Šírenie nepriateľstva spustil výrok, ktorý na sociálnych sieťach zverejnila žena z Venezuely, žijúca v Paname. Na Facebooku totiž napísala, že bez migrantov by obyvatelia Panamy iba vegetovali a jedli banány ako opice, ktorými podľa nej sú.

Zúriví miestni obyvatelia spustili kampaň za jej vyhostenie. Nakoniec musela odísť na základe zákona, ktorý umožňuje deportáciu akéhokoľvek migranta, ak podnecuje rasovú, kultúrnu alebo politickú nenávisť. Niektorí Venezuelčania hovoria, že vlna pohŕdania sa teraz šíri opačným smerom. "Xenofóbia, ktorej čelíme, je stála," povedala Yasmina Garciová, bývalá právnička v oblasti ľudských práv, ktorá v roku 2016 požiadala o azyl v Paname. Pri práci slúžky utrpela zranenie a jej 13-ročný syn čelí v škole šikanovaniu.