Prezident sa o pokuse o prevrat dozvedel na dovolenke. Vzbúrených dôstojníkov po porážke neminula odveta a v Turecku už rok trvá výnimočný stav.
Autor TASR/Monika Voleková
Bratislava 15. júla (Teraz.sk) - Nevydarený pokus časti tureckých dôstojníkov o prevrat v noci z 15. júla na 16.júla 2016 postavil svet na pár hodín do pozoru. Ako nečakane prišiel vojenský puč v členskej krajine NATO v blízkosti vojnou sužovanej Sýrie, tak sa nečakane skončil. Víťazom dramatických udalostí v Istanbule a v hlavnom meste Ankare sa stal prezident Recep Erdogan a jeho vláda. Svetové agentúry prinášali potom niekoľko dní správy o zahraničnej podpore demokraticky zvolenej vláde v Ankare a fotografie bojovo a víťazne naladených Turkov v uliciach a priam more červených zástav s polmesiacom a hviezdou.
O tom, že tureckí predstavitelia si vážia podporu zo zahraničia, svedčia slová ministra zahraničných vecí Mevluta Čavušoglua v máji tohto roka v Bratislave, kde verejne povedal slovenskému kolegovi Miroslavovi Lajčákovi, že bol prvý, ktorý mu volal o polnoci 15. júla minulého roka. Slovensko vtedy premiérovo predsedalo polrok Rade Európskej únie a takýto viac ako akčný začiatok predsedníctva sme si v Bratislave vedeli ťažko predstaviť.
Vzbúrení dôstojníci, na ich čele mal stáť generál letectva Akin Öztürk, vydali príkazy na obsadenie dvoch mostov ponad Bosporskú úžinu, Atatürkovho letiska, štátnej televízie, generálneho štábu, v tureckom parlamente vybuchovali bomby a vládne stíhačky bojovali s vrtuľníkmi vzbúrencov. Západné zdroje uvádzajú, že vojaci dostali rozkaz, že ide o cvičenie. Keď však stáli na ulici proti občanom vlastného štátu, cvičenie to evidentne nebolo a šlo o niečo úplne iné. Povstalci vyhlásili, že preberajú moc: dôvodom je autokratickosť vládneho režimu, ohrozenie sekulárneho práva a hrozba terorizmu. Podľa správ Českého rozhlasu sa počas prevratu ozývali výzvy z rozhlasu a mešít, aby ľudia vyšli do ulíc, Erdogan sa prihovoril ľuďom prostredníctvom vysielania. Jednoducho, prezidentov režim burcoval komunikačnými kanálmi a Turci sa v krízovej chvíli postavili na stranu prezidenta a zvolenej vlády.
Armáda bola v minulosti rešpektovanou ochrankyňou odkazu otca vlasti Mustafu Kemala Atatürka, ktorý posunul v 20.storočí Turecko bližšie k Západu aj tým, že krajina prestala prísne uplatňovať islam, a nešlo len o zásady obliekania mužov a žien. Časy sa však zmenili, po desiatkach rokov nie je prísny sekularizmus Atatürkových čias už „in“ a jazýček medzi váhami sa presúva k islamu. Kde sa dlhodobo zastaví, to sa ešte len uvidí. Turecko nie je iba svetskejšia západná časť štátu a veľké mestá, ale aj konzervatívnejší vidiek a východ. Rovnako je otázkou ako sa Turecko vyrovná s kurdskou opozíciou a teroristickými útokmi. Bývalí vzbúrenci majú možnosť vidieť ako portréty otca vlasti visia vedľa prezidentových, Erdogan za rok od prevratu získal v tohtoročnom aprílovom referende viac právomocí a nedávno povedal, že možno zruší výnimočný stav. Ten platí v Turecku od 20. júla 2016 a niekoľko krát bol predlžený.
Regulárne zvolená vláda v Ankare za pokusom o prevrat vidí organizáciu moslimského klerika
Fetullaha Gülena žijúceho v USA a jeho stúpencov v Turecku, ktorý zodpovednosť odmieta. Po upokojení situácie sa začalo zatýkanie v armáde a široké čistky v civilnej spoločnosti. Vojaci zapletení do prevratu určite vedeli čo riskujú keď neuspejú, a nemohli teda od vlády čakať žiadny pardon. Počas prevratu prišlo o život vyše 240 ľudí a v následných zásahoch proti jeho údajným stúpencom prišlo o prácu viac ako 120.000 štátnych zamestnancov a asi 50 000 ľudí uväznili. Krušné časy zažila v auguste minulého roka aj politologička z univerzity v Istanbule pôvodom zo Slovenska Sylvia Tiryakiová, ktorá žije vyše 15 rokov v Turecku. Niektoré turecké noviny ju neprávom obvinili z toho, že jej meno figuruje na údajnom zozname pučistov, ktorí sa pokúsili o prevrat v Turecku. Tvrdenia novín, že by sa krátko pred pučom stretli ľudia zo zahraničia, aby ho naplánovali, pokladá za nedorozumenie a predpokladá, že novinári mali skreslené a nesprávne informácie.
O tom, že tureckí predstavitelia si vážia podporu zo zahraničia, svedčia slová ministra zahraničných vecí Mevluta Čavušoglua v máji tohto roka v Bratislave, kde verejne povedal slovenskému kolegovi Miroslavovi Lajčákovi, že bol prvý, ktorý mu volal o polnoci 15. júla minulého roka. Slovensko vtedy premiérovo predsedalo polrok Rade Európskej únie a takýto viac ako akčný začiatok predsedníctva sme si v Bratislave vedeli ťažko predstaviť.
Vzbúrení dôstojníci, na ich čele mal stáť generál letectva Akin Öztürk, vydali príkazy na obsadenie dvoch mostov ponad Bosporskú úžinu, Atatürkovho letiska, štátnej televízie, generálneho štábu, v tureckom parlamente vybuchovali bomby a vládne stíhačky bojovali s vrtuľníkmi vzbúrencov. Západné zdroje uvádzajú, že vojaci dostali rozkaz, že ide o cvičenie. Keď však stáli na ulici proti občanom vlastného štátu, cvičenie to evidentne nebolo a šlo o niečo úplne iné. Povstalci vyhlásili, že preberajú moc: dôvodom je autokratickosť vládneho režimu, ohrozenie sekulárneho práva a hrozba terorizmu. Podľa správ Českého rozhlasu sa počas prevratu ozývali výzvy z rozhlasu a mešít, aby ľudia vyšli do ulíc, Erdogan sa prihovoril ľuďom prostredníctvom vysielania. Jednoducho, prezidentov režim burcoval komunikačnými kanálmi a Turci sa v krízovej chvíli postavili na stranu prezidenta a zvolenej vlády.
Armáda bola v minulosti rešpektovanou ochrankyňou odkazu otca vlasti Mustafu Kemala Atatürka, ktorý posunul v 20.storočí Turecko bližšie k Západu aj tým, že krajina prestala prísne uplatňovať islam, a nešlo len o zásady obliekania mužov a žien. Časy sa však zmenili, po desiatkach rokov nie je prísny sekularizmus Atatürkových čias už „in“ a jazýček medzi váhami sa presúva k islamu. Kde sa dlhodobo zastaví, to sa ešte len uvidí. Turecko nie je iba svetskejšia západná časť štátu a veľké mestá, ale aj konzervatívnejší vidiek a východ. Rovnako je otázkou ako sa Turecko vyrovná s kurdskou opozíciou a teroristickými útokmi. Bývalí vzbúrenci majú možnosť vidieť ako portréty otca vlasti visia vedľa prezidentových, Erdogan za rok od prevratu získal v tohtoročnom aprílovom referende viac právomocí a nedávno povedal, že možno zruší výnimočný stav. Ten platí v Turecku od 20. júla 2016 a niekoľko krát bol predlžený.
Regulárne zvolená vláda v Ankare za pokusom o prevrat vidí organizáciu moslimského klerika
Fetullaha Gülena žijúceho v USA a jeho stúpencov v Turecku, ktorý zodpovednosť odmieta. Po upokojení situácie sa začalo zatýkanie v armáde a široké čistky v civilnej spoločnosti. Vojaci zapletení do prevratu určite vedeli čo riskujú keď neuspejú, a nemohli teda od vlády čakať žiadny pardon. Počas prevratu prišlo o život vyše 240 ľudí a v následných zásahoch proti jeho údajným stúpencom prišlo o prácu viac ako 120.000 štátnych zamestnancov a asi 50 000 ľudí uväznili. Krušné časy zažila v auguste minulého roka aj politologička z univerzity v Istanbule pôvodom zo Slovenska Sylvia Tiryakiová, ktorá žije vyše 15 rokov v Turecku. Niektoré turecké noviny ju neprávom obvinili z toho, že jej meno figuruje na údajnom zozname pučistov, ktorí sa pokúsili o prevrat v Turecku. Tvrdenia novín, že by sa krátko pred pučom stretli ľudia zo zahraničia, aby ho naplánovali, pokladá za nedorozumenie a predpokladá, že novinári mali skreslené a nesprávne informácie.
Kontroverzný film o víťazstve
Nemenej je zaujímavá správa z ostatných dní, že turecká polícia zatkla režiséra a producenta Aliho Avciho, podozrivého z napojenia na exilového duchovného Fethullaha Gülena. Avci nakrútil nielen film o Receipovi Erdoganovi pod názvom Vodca, ale je režisérom úplne nového tureckého filmu Prebúdzanie, ktorý je podľa zverejneného traileru fiktívnym zobrazením vlaňajšieho pokusu o prevrat. Upútavka zachytáva víťazstvo pučistov, ktorým sa podarilo uspieť, pričom usmrtili aj prezidentových spolupracovníkov a rodinu. Celý trailer sa končí scénou, v ktorej jeden z pučistov drží pri Erdoganovej hlave zbraň.