Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Hlaváčovej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, čo ju obmedzovalo v hereckej kariére.
Autor TASR
,aktualizované Praha 14. januára (TASR) - V sobotu krátko pred polnocou po dlhotrvajúcej ťažkej chorobe zomrela česká herecká legenda Jana Hlaváčová vo veku 85 rokov. Na sociálnej sieti X o tom informoval hovorca pražského Národného divadla Tomáš Staněk.
"Odišla Jana Hlaváčová. Herečka, pedagogička. Divadelnú kariéru začínala v DJKT Plzeň, nasledovali výrazné role v Národnom divadle a Vinohradskom divadle. Predstaviteľka mnohých filmových a televíznych úloh. Držiteľka (ceny) Thálie za celoživotné majstrovstvo v činohre. Česť jej pamiatke," rozlúčil sa s jednou najvýznamnejších českých herečiek povojnovej éry minister kultúry ČR Martin Baxa.
Hlaváčovej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, čo ju obmedzovalo v hereckej kariére. Neskôr sa k tomu podľa webu Forum24.cz pridali depresie.
Medzi jej najznámejšie postavy v televízii a na filmovom plátne patrili napríklad Jarča Krbcová v seriáli Chalupári a zdravotná sestrička Tonička v komediálnych filmoch Ako básnikom chutí život, Koniec básnikov v Čechách a Ako básnici nestrácajú nádej, hrala tiež vo filme Anjel Pána. Pred kamerou sa naposledy objavila v roku 2011 v psychologickej dráme Viditeľný svet od Petra Krištúfka.
V roku 2012 získala Cenu Františka Filipovského za najlepší ženský výkon v dabingu vo filme Séraphine, o tri roky neskôr ju spolu s Petrom Olivom ocenili touto cenou za celoživotné herecké majstrovstvo v dabingu.
TASR v tejto súvislosti prináša profil herečky Jany Hlaváčovej.
Jana Hlaváčová sa narodila 26. marca 1938 v Prahe. Záujem o divadlo vzbudil u nej otec, ktorý bol knihovníkom, ale hral aj ochotnícke divadlo. Po maturite na gymnáziu vyštudovala v roku 1960 Divadelnú fakultu na pražskej Akadémii múzických umení (DAMU).
Po absolvovaní vysokej školy nastúpila do Divadla J. K. Tyla v Plzni, kde sa zoznámila so svojím prvým manželom - hereckým kolegom Jiřím Michným, ktorý predčasne zomrel vo veku 34 rokov. Z prvého manželstva má dcéru Terezu. Po manželovom úmrtí sa presťahovala do Prahy. V roku 1965 sa stala členkou Národného divadla, kde pôsobila nasledujúce štvrťstoročie.
Po prvej postave (Maggie v Millerovej hre Po páde) nasledovali desiatky ďalších. Uplatnila sa v klasickom aj modernom repertoári. Za postavu Emílie Marty v Čapkovej hre Vec Makropulos získala v roku 1986 Národnú cenu.
Jana Hlaváčová zažila slávnu éru Národného divadla, ktoré systematicky budovalo svoj repertoár na silných hereckých osobnostiach. Stala sa neoficiálnou prvou dámou prvej českej divadelnej scény.
Na príprave hry českého dramatika Josefa Topola Jejich den spoznala v Národnom divadle svojho druhého manžela Luďka Munzara (zomrel 26. januára 2019). Spolu mali dcéru Barboru, ktorá sa vydala v hereckých stopách slávnych rodičov.
V Národnom divadle vystupovala do roku 1990, kedy odišla spolu s manželom pre nezhody s vedením činohry o ďalšom napredovaní súboru. Následne jazdili spoločne po celých Čechách so zájazdovým predstavením S vůní šminek a benzínu.
Od roku 1994 bola členkou hereckého súboru pražského Divadla na Vinohradech, kde vytvorila viacero výrazných úloh. Za stvárnenie Agnes v hre Křehká rovnováha sa v roku 1996 stala držiteľkou divadelnej ceny Thálie. V roku 2012 získala cenu Thálie za svoje celoživotné majstrovstvo.
Na filmovom plátne debutovala mimoriadne úspešne už ako študentka vysokej školy. Jej úloha tajomnej "čertice Mefistofely" alias sprievodkyne Čedoku v úspešnej filmovej komédii Kam čert nemůže (1959) režiséra Zdeňka Podskalského si získala sympatie divákov. Nasledovali snímky Noční host (1961) alebo Pieseň o sivom holubovi (1961). Historické osobnosti stvárnila napríklad vo filmoch Koncert na konci léta (1979), Veronika (1985) alebo v životopisnom filme Lev s bílou hřívou (1986), v ktorom sa predstavila spolu s manželom.
Od polovice 80. rokov minulého storočia sa objavovala hlavne v komédiách. Do povedomia divákov sa zapísala najmä ako zdravotná sestrička Tonička vo filmoch Jak básníkům chutná život (1987), Konec básníků v Čechách (1993) a Jak básníci neztrácejí naději (2003).
Národnej umelkyni Jane Hlaváčovej ponúkli veľa priestoru tiež televízni tvorcovia. Objavila sa v mnohých inscenáciách a v rôznych seriáloch ako napríklad Eliška a její rod (1966), Hříšní lidé města pražského (1969), Byl jednou jeden dům (1974), Chalupáři (1975), Zkoušky z dospělosti (1979), Cirkus Humberto (1988), Rodáci (1988), Náměstíčko (2004), Hraběnky (2007) či Dokonalý svět (2010).
Široké uplatnenie našla a významnú stopu zanechala aj v dabingu, kde svoj charakteristický hlas prepožičala desiatkam postáv. Medzi najznámejšie úlohy patrila Funésova partnerka Claude Gensacová v "žandárskej" sérii, ale dabovala tiež Elizabeth Taylorovú, Claudiu Cardinalovú či Sophiu Lorenovú. V roku 2012 získala Cenu Františka Filipovského za najlepší ženský výkon v dabingu vo francúzsko-belgickom filme Séraphine a o tri roky neskôr prevzala rovnakú cenu za celoživotné herecké majstrovstvo v dabingu.
Pred filmovou kamerou sa Jana Hlaváčová objavila posledný raz v roku 2011 v psychologickej dráme režiséra Petra Krištúfka Viditeľný svet, v ktorom si zahrala matku hlavného hrdinu v podaní Ivana Trojana. Koncom toho istého roku zo zdravotných dôvodov ukončila aj svoj divadelný angažmán.
"Odišla Jana Hlaváčová. Herečka, pedagogička. Divadelnú kariéru začínala v DJKT Plzeň, nasledovali výrazné role v Národnom divadle a Vinohradskom divadle. Predstaviteľka mnohých filmových a televíznych úloh. Držiteľka (ceny) Thálie za celoživotné majstrovstvo v činohre. Česť jej pamiatke," rozlúčil sa s jednou najvýznamnejších českých herečiek povojnovej éry minister kultúry ČR Martin Baxa.
Hlaváčovej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, čo ju obmedzovalo v hereckej kariére. Neskôr sa k tomu podľa webu Forum24.cz pridali depresie.
Medzi jej najznámejšie postavy v televízii a na filmovom plátne patrili napríklad Jarča Krbcová v seriáli Chalupári a zdravotná sestrička Tonička v komediálnych filmoch Ako básnikom chutí život, Koniec básnikov v Čechách a Ako básnici nestrácajú nádej, hrala tiež vo filme Anjel Pána. Pred kamerou sa naposledy objavila v roku 2011 v psychologickej dráme Viditeľný svet od Petra Krištúfka.
V roku 2012 získala Cenu Františka Filipovského za najlepší ženský výkon v dabingu vo filme Séraphine, o tri roky neskôr ju spolu s Petrom Olivom ocenili touto cenou za celoživotné herecké majstrovstvo v dabingu.
TASR v tejto súvislosti prináša profil herečky Jany Hlaváčovej.
Jana Hlaváčová sa narodila 26. marca 1938 v Prahe. Záujem o divadlo vzbudil u nej otec, ktorý bol knihovníkom, ale hral aj ochotnícke divadlo. Po maturite na gymnáziu vyštudovala v roku 1960 Divadelnú fakultu na pražskej Akadémii múzických umení (DAMU).
Po absolvovaní vysokej školy nastúpila do Divadla J. K. Tyla v Plzni, kde sa zoznámila so svojím prvým manželom - hereckým kolegom Jiřím Michným, ktorý predčasne zomrel vo veku 34 rokov. Z prvého manželstva má dcéru Terezu. Po manželovom úmrtí sa presťahovala do Prahy. V roku 1965 sa stala členkou Národného divadla, kde pôsobila nasledujúce štvrťstoročie.
Po prvej postave (Maggie v Millerovej hre Po páde) nasledovali desiatky ďalších. Uplatnila sa v klasickom aj modernom repertoári. Za postavu Emílie Marty v Čapkovej hre Vec Makropulos získala v roku 1986 Národnú cenu.
Jana Hlaváčová zažila slávnu éru Národného divadla, ktoré systematicky budovalo svoj repertoár na silných hereckých osobnostiach. Stala sa neoficiálnou prvou dámou prvej českej divadelnej scény.
Na príprave hry českého dramatika Josefa Topola Jejich den spoznala v Národnom divadle svojho druhého manžela Luďka Munzara (zomrel 26. januára 2019). Spolu mali dcéru Barboru, ktorá sa vydala v hereckých stopách slávnych rodičov.
V Národnom divadle vystupovala do roku 1990, kedy odišla spolu s manželom pre nezhody s vedením činohry o ďalšom napredovaní súboru. Následne jazdili spoločne po celých Čechách so zájazdovým predstavením S vůní šminek a benzínu.
Od roku 1994 bola členkou hereckého súboru pražského Divadla na Vinohradech, kde vytvorila viacero výrazných úloh. Za stvárnenie Agnes v hre Křehká rovnováha sa v roku 1996 stala držiteľkou divadelnej ceny Thálie. V roku 2012 získala cenu Thálie za svoje celoživotné majstrovstvo.
Na filmovom plátne debutovala mimoriadne úspešne už ako študentka vysokej školy. Jej úloha tajomnej "čertice Mefistofely" alias sprievodkyne Čedoku v úspešnej filmovej komédii Kam čert nemůže (1959) režiséra Zdeňka Podskalského si získala sympatie divákov. Nasledovali snímky Noční host (1961) alebo Pieseň o sivom holubovi (1961). Historické osobnosti stvárnila napríklad vo filmoch Koncert na konci léta (1979), Veronika (1985) alebo v životopisnom filme Lev s bílou hřívou (1986), v ktorom sa predstavila spolu s manželom.
Od polovice 80. rokov minulého storočia sa objavovala hlavne v komédiách. Do povedomia divákov sa zapísala najmä ako zdravotná sestrička Tonička vo filmoch Jak básníkům chutná život (1987), Konec básníků v Čechách (1993) a Jak básníci neztrácejí naději (2003).
Národnej umelkyni Jane Hlaváčovej ponúkli veľa priestoru tiež televízni tvorcovia. Objavila sa v mnohých inscenáciách a v rôznych seriáloch ako napríklad Eliška a její rod (1966), Hříšní lidé města pražského (1969), Byl jednou jeden dům (1974), Chalupáři (1975), Zkoušky z dospělosti (1979), Cirkus Humberto (1988), Rodáci (1988), Náměstíčko (2004), Hraběnky (2007) či Dokonalý svět (2010).
Široké uplatnenie našla a významnú stopu zanechala aj v dabingu, kde svoj charakteristický hlas prepožičala desiatkam postáv. Medzi najznámejšie úlohy patrila Funésova partnerka Claude Gensacová v "žandárskej" sérii, ale dabovala tiež Elizabeth Taylorovú, Claudiu Cardinalovú či Sophiu Lorenovú. V roku 2012 získala Cenu Františka Filipovského za najlepší ženský výkon v dabingu vo francúzsko-belgickom filme Séraphine a o tri roky neskôr prevzala rovnakú cenu za celoživotné herecké majstrovstvo v dabingu.
Pred filmovou kamerou sa Jana Hlaváčová objavila posledný raz v roku 2011 v psychologickej dráme režiséra Petra Krištúfka Viditeľný svet, v ktorom si zahrala matku hlavného hrdinu v podaní Ivana Trojana. Koncom toho istého roku zo zdravotných dôvodov ukončila aj svoj divadelný angažmán.
