Bajkonur/Bratislava 18. februára (TASR) - Výstavba sovietskej vesmírnej stanice Mir sa začala pred 30 rokmi 19. februára 1986. Na obežnú dráhu vypustili Základný blok s nosnou raketou Proton K. V dátume štartu sa niektoré zdroje od seba líšia, lebo hoci Základný blok odštartoval 19. februára o 21:28 svetového času, na kozmodróme Bajkonur bol v tom čase už 20. február.

Základnú časť orbitálnej stanice tretej generácie vypustili na obežnú dráhu z kozmodrómu Bajkonur ešte v čase existencie Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Celá stanica napokon pozostávala z viacerých modulov. Tieto štartovali do vesmíru oddelene v rokoch 1986-1996, postupne sa spájali a niekedy došlo aj k ich preskupovaniu.

Vo vesmíre sa Mir pohyboval v rozmedzí najmenšej vzdialenosti od Zeme (perigeum) 332 km a najväčšej (apogeum) 354 km. Sklon jeho dráhy bol 51,8 stupňa a obežná doba trvala 91,2 minút.

Mir pozostával zo šiestich modulov (jedného obytného a piatich vedeckých) a množstva solárnych panelov a antén. Predpokladaný termín jeho životnosti bol tri až päť rokov, avšak v plnej prevádzke bol vyše 13 rokov. Svoje 15. narodeniny oslávil vo vesmíre 20. februára 2001. V tom čase sa už pohyboval v automatickom režime bez stálej posádky a bolo rozhodnuté o jeho likvidácii. Vysoko prekonal pôvodné očakávania inžinierov a konštruktérov.

Prvými kozmonautmi na stanici Mir boli Leonid Kizim a Vladimir Solovjov, ktorých tam dopravili na kozmickej lodi Sojuz T15 (zo Zeme vyštartovala 13. marca 1986, a so stanicou Mir sa spojila 5. mája toho istého roku). Prvá posádka orbitálnej stanice sa vrátila na Zem 16. júla 1986 a za ten čas uskutočnila aj prelet do orbitálnej stanice Saľut 7 a späť, čo bola prvá cesta kozmickou loďou z jednej orbitálnej stanice do druhej.

Počas vyše 13 rokov plnej prevádzky orbitálnej stanice Mir sa vyskytli aj mimoriadne situácie. K hlavným patrili zrážka so Sojuzom TM-17 v januári 1994 a udalosti v roku 1997, keď na jeho palube vypukol požiar a v tom istom roku zrážka nákladnej lode Progress s jedným z vedeckých modulov orbitálnej stanice Mir znamenala prederavenie modulu. Vo všetkých prípadoch vďaka rýchlemu a odbornému zásahu kozmonautov ostal Mir naďalej prevádzkyschopný.

Poslednou stálou posádkou vesmírnej stanice Mir, ktorej úlohou bolo plniť vedecké programy boli Viktor Afanasiev a Francúz Jean-Pierre Haigneré a Sergej Avdejev. Prvých dvoch kozmonautov spolu s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom dopravila na Mir loď Sojuz TM-29, ktorá štartovala zo Zeme 20. februára 1999 skoro ráno. S orbitálnou stanicou Mir sa spojila 22. februára 1999.

Slovenský kozmonaut Ivan Bella pobudol vo vesmíre do 28. februára 1999. Bella uskutočňoval počas misie národný vedecký program s názvom Štefánik. Vtedy 34-ročný slovenský kozmonaut sa v rámci Endotestu ako prvý podujal na viacnásobné odbery krvi v podmienkach bezváhového stavu. Cieľom experimentu bolo zistiť reakcie ľudského organizmu vystaveného zvýšeným stresovým podnetom. Bella uskutočňoval experiment bratislavského Ústavu experimentálnej endokrinológie Slovenskej akadémie vied (SAV). Mir sa stal tiež prvým miestom vo vesmíre, kde bola dopestovaná úroda obilia.

Členovia poslednej stálej posádky orbitálnej stanice Mir s vedeckým programom (Viktor Afanasjev, Sergej Avdejev a Jean-Pierre Haigneré) 28. augusta 1999 nadránom pristáli v kazašskej stepi západne od mesta Alma-Ata. Dvojčlenná ruská posádka v zložení Sergej Zaletin a Alexander Kaleri, ktorá bola na stanici Mir od 4. apríla do 15. júna 2000, mala za úlohu už len zakonzervovať orbitálnu stanicu, ktorú pôvodne mali zlikvidovať ešte v roku 2000. Likvidácia sa odkladala vďaka zahraničnej súkromnej spoločnosti MirCorp, ktorá ho chcela sponzorovať.

Ruský vládny kabinet definitívne rozhodol o ukončení existencie orbitálnej stanice Mir 16. novembra 2000. Jediným dôvodom bola vysoká finančná náročnosť prevádzky. Náklady dosahovali ročne až 250 miliónov dolárov.

Navedenie orbitálnej stanice do atmosféry Zeme sa uskutočnilo 23. marca 2001. Zvyšky 137-tonového komplexu, ktoré v atmosfére nezhoreli, dopadli do južnej časti Tichého oceánu. Ako uviedli očití svedkovia na tichomorských ostrovoch Fidži, Mir im explodoval nad hlavami a rozletel sa na trosky, za ktorými zostávali pri prelete atmosférou obrovské dymové chvosty.

Mir sa na svojej obežnej dráhe pohyboval 15 rokov.