Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ako prvé sa Geall zameral na zmeny v politike produkcie emisií skleníkových plynov.
Autor TASR
Oxford 3. decembra (TASR) - Bola Čína skutočne tým darebákom, ktorý spôsobil stroskotanie rokovaní o klíme v Kodani? V článku pre britský magazín New Internationalist to analyzuje výskumný pracovník Univerzity v Sussexe Sam Geall, ktorý sa okrem iného zamýšľa nad tým, či sa Čína aktuálne posunula do pozície lídra v otázke reakcie na klimatickú zmenu.
"Nedosiahli sme dohodu o 50-percentnom znížení celosvetových emisií do roku 2050, alebo o 80-percentnom znížení v rozvinutých krajinách," napísal v roku 2009 vtedajší britský minister pre energetiku a klímu Ed Miliband po Konferencii OSN o klíme v Kodani. "Obe vetovala Čína aj napriek podpore koalície rozvinutých a drvivej väčšiny rozvojových krajín," dodal Miliband. Zmienená konferencia sa nielenže skončila slabou klimatickou dohodou, ale aj rozšíreným dojmom, že na vine bola Čína - celosvetovo najväčší producent oxidu uhličitého (CO2), píše v úvode štúdie Geall.
Britský novinár Mark Lynas zašiel ešte ďalej. "Čína rozbila rokovania, zámerne ponížila Baracka Obamu a trvala na hroznej dohode tak, aby západní lídri odišli domov nesúc bremeno viny," napísal pre britských denník The Guardian.
Nie nečakane Čína zareagovala. Čínska štátna tlačová agentúra Sinchua v priamej reakcii na tieto obvinenia napísala, že "Čína preukázala najväčšiu úprimnosť, snažila sa konať najlepšie a zohrala konštruktívnu úlohu". V sérii článkov štátnych médií sa najvyššie miesta v Pekingu snažili vyvrátiť tvrdenie, že čínsky premiér Wen Ťia-pao odbil amerického prezidenta Baracka Obamu v posledných rokovaniach o záchrane vznikajúcej dohody.
Geall konštatuje, že je nepravdepodobné, že Čína by mala skutočne v úmysle potopiť kodanské rokovania. Oveľa reálnejšie je podľa neho to, že u dánskych hostiteľov a ďalších diplomatov došlo k nepochopeniu diplomatických protokolov. Tvorba čínskej politiky zahŕňala, prinajmenšom v tých časoch, dlhodobé vyjednávania medzi elitnými hráčmi, vysvetľuje autor a dodáva, že je naozaj málo pravdepodobné, že by premiér Wen Ťia-pao mal mandát na uzatvorenie takejto dohody dokonca aj v prípade, ak by si to želal.
Dnes sa však všeobecné vnímanie Číny zmenilo, upozornil Geall. Čína – ktorá je aktuálne celosvetovo najväčším investorom v oblasti obnoviteľných zdrojov energie a ktorá zaviedla nové tvrdé zákony o znečisťovaní ovzdušia a životného prostredia, ako aj ďalšie predpisy – bude oveľa pravdepodobnejšie oslavovaná ako vodca v oblasti klimatického pokroku než jeho kritizovanou prekážkou, píše analytik.
Ako prvé sa Geall zameral na zmeny v politike produkcie emisií skleníkových plynov. V roku 2009 nebola Čína podľa neho vôbec pripravená na to, aby bol tento rok jej vrcholným v objeme produkcie emisií skleníkových plynov.
V roku 2015 už však záväzky Číny na rokovania OSN o klíme okrem iných zahŕňali, že Peking dosiahne svoj strop v objeme produkcie emisií skleníkových plynov do roku 2030 alebo skôr. Oproti stavu v roku 2005 sa má do roku 2030 emisná intenzita ekonomiky (pomer emisií k HDP) Číny znížiť o 60 až 65 percent. Podiel primárnej spotreby energie, ktorá je poskytovaná z obnoviteľných zdrojov, sa má zasa do roku 2030 zvýšiť o 20 percent, vymenúva Geall.
Na druhej strane sú aktivity Číny v boji proti klimatickej zmene motivované omnoho viac dôsledkom domácich obáv než medzinárodnými vplyvmi, upozorňuje. Pokým sa klimatická dohoda Číny a USA z vlaňajška správne vnímala ako pozitívny signál, z iných oblastí – od Juhočínskeho mora po kybernetickú bezpečnosť – však signály toho, že by sa Peking potreboval zavďačiť USA alebo inej svetovej veľmoci, neprichádzajú.
Naopak, tlak Západu mal na Peking podľa neho aj negatívny efekt. Čínska aktivistka Dale Ťia-ťün Wenová v roku 2012 napísala, že ľudia ako Mark Lynas a Ed Miliband pravdepodobne prispeli k diskreditácii záujmu o klimatickú zmenu medzi čínskymi obyvateľmi viac než všetci západní odporcovia teórie o klimatickej zmene dohromady.
Analýza ďalej upozorňuje na aktivity čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ktorý je mocným vodcom a oproti jeho predchodcom ho tak neochromujú frakcie a záujmy vnútri vládnej Komunistickej strany Číny. Si Ťin-pching považuje reštrukturalizáciu čínskej ekonomiky za kľúčový cieľ. Prechod od energeticky náročných odvetví k inováciám a službám, ktoré poskytujú vyššiu kvalitu pri pomalšom raste, tento líder označuje za "nový normál" svojej krajiny.
Začiatkom roka 2015 mal v Číne premiéru dokumentárny film Pod kupolou. Snímok financoval a produkoval bývalý prominentný reportér štátnej televízie Čchaj Ťing. Dokument podľa Gealla štýlovo pripomínal film Ala Gora Nepríjemná pravda a poukazoval na príčiny a dôsledky znečistenia ovzdušia v Číne.
V priebehu 24 hodín od zverejnenia na čínskych internetových stránkach zaznamenal tento snímok vyše 100 miliónov zhliadnutí. Väčšina reakcií na dokument, ktorý sa začína novinárovou výpoveďou o tom, že jeho dcére diagnostikovali nezhubný nádor, boli v drvivej väčšine pozitívne, upozornil Geall. Dodal, že týždeň od uvedenia filmu prišlo nariadenie od čínskych cenzorov o jeho stiahnutí.
Geall v analýze popisuje aj vznikajúcu generáciu čínskych aktivistov, ktorých motivujú environmentálne otázky. Podľa oficiálnych štatistík bolo v júni 2014 v Číne registrovaných vyše 561.000 "spoločenských organizácií" alebo mimovládnych organizácií. Činnosť mnohých z nich sa zameriava práve na životné prostredie.
Tisíce ďalších skupín – podľa niektorých odhadov dokonca milióny – sú nezaregistrované alebo fungujú vo forme podnikov. Mimovládny sektor sa však podľa Gealla dostáva pod tlak vlády. V roku 2014 bolo nariadené vyšetrenie zahraničných mimovládnych organizácií pôsobiacich na území Číny alebo financovaných zo zahraničných zdrojov.
Geall vo svojom článku spomína aj pozitívnejšie signály, a síce revidovaný čínsky zákon o ochrane životného prostredia, ktorý umožňuje mimovládnym organizáciám podať trestné oznámenie na znečisťovateľov životného prostredia. Do platnosti vstúpili tiež nové pravidlá o "ekologickej civilizácii", ktoré by mali miestnym úradníkom v budúcnosti znemožniť porušovanie predpisov v oblasti životného prostredia bez toho, aby ich za to postihli vážne následky.
"Bude to však stačiť?" pýta sa v závere analýzy Geall a upozorňuje, že Čína je stále najväčším svetovým producentom emisií skleníkových plynov a prechod od fosílnych palív nebude jednoduchý. Viacero analytikov predpokladá, že Čína dosiahne vrchol v produkcii emisií skleníkových plynov ešte pred oficiálne stanoveným cieľom, nikto však nevie, na akej absolútnej úrovni sa tak stane.
Pre tvorcov politiky Číny v oblasti klímy, jej znepokojených občanov, ako aj rastúcu občiansku spoločnosť nemusí Paríž znamenať návrat v minulosti hanobeného medzinárodného hráča, ale môže ísť o začiatok dlhej a náročnej cesty, uzatvára Geall.
"Nedosiahli sme dohodu o 50-percentnom znížení celosvetových emisií do roku 2050, alebo o 80-percentnom znížení v rozvinutých krajinách," napísal v roku 2009 vtedajší britský minister pre energetiku a klímu Ed Miliband po Konferencii OSN o klíme v Kodani. "Obe vetovala Čína aj napriek podpore koalície rozvinutých a drvivej väčšiny rozvojových krajín," dodal Miliband. Zmienená konferencia sa nielenže skončila slabou klimatickou dohodou, ale aj rozšíreným dojmom, že na vine bola Čína - celosvetovo najväčší producent oxidu uhličitého (CO2), píše v úvode štúdie Geall.
Britský novinár Mark Lynas zašiel ešte ďalej. "Čína rozbila rokovania, zámerne ponížila Baracka Obamu a trvala na hroznej dohode tak, aby západní lídri odišli domov nesúc bremeno viny," napísal pre britských denník The Guardian.
Nie nečakane Čína zareagovala. Čínska štátna tlačová agentúra Sinchua v priamej reakcii na tieto obvinenia napísala, že "Čína preukázala najväčšiu úprimnosť, snažila sa konať najlepšie a zohrala konštruktívnu úlohu". V sérii článkov štátnych médií sa najvyššie miesta v Pekingu snažili vyvrátiť tvrdenie, že čínsky premiér Wen Ťia-pao odbil amerického prezidenta Baracka Obamu v posledných rokovaniach o záchrane vznikajúcej dohody.
Geall konštatuje, že je nepravdepodobné, že Čína by mala skutočne v úmysle potopiť kodanské rokovania. Oveľa reálnejšie je podľa neho to, že u dánskych hostiteľov a ďalších diplomatov došlo k nepochopeniu diplomatických protokolov. Tvorba čínskej politiky zahŕňala, prinajmenšom v tých časoch, dlhodobé vyjednávania medzi elitnými hráčmi, vysvetľuje autor a dodáva, že je naozaj málo pravdepodobné, že by premiér Wen Ťia-pao mal mandát na uzatvorenie takejto dohody dokonca aj v prípade, ak by si to želal.
Dnes sa však všeobecné vnímanie Číny zmenilo, upozornil Geall. Čína – ktorá je aktuálne celosvetovo najväčším investorom v oblasti obnoviteľných zdrojov energie a ktorá zaviedla nové tvrdé zákony o znečisťovaní ovzdušia a životného prostredia, ako aj ďalšie predpisy – bude oveľa pravdepodobnejšie oslavovaná ako vodca v oblasti klimatického pokroku než jeho kritizovanou prekážkou, píše analytik.
Ako prvé sa Geall zameral na zmeny v politike produkcie emisií skleníkových plynov. V roku 2009 nebola Čína podľa neho vôbec pripravená na to, aby bol tento rok jej vrcholným v objeme produkcie emisií skleníkových plynov.
V roku 2015 už však záväzky Číny na rokovania OSN o klíme okrem iných zahŕňali, že Peking dosiahne svoj strop v objeme produkcie emisií skleníkových plynov do roku 2030 alebo skôr. Oproti stavu v roku 2005 sa má do roku 2030 emisná intenzita ekonomiky (pomer emisií k HDP) Číny znížiť o 60 až 65 percent. Podiel primárnej spotreby energie, ktorá je poskytovaná z obnoviteľných zdrojov, sa má zasa do roku 2030 zvýšiť o 20 percent, vymenúva Geall.
Na druhej strane sú aktivity Číny v boji proti klimatickej zmene motivované omnoho viac dôsledkom domácich obáv než medzinárodnými vplyvmi, upozorňuje. Pokým sa klimatická dohoda Číny a USA z vlaňajška správne vnímala ako pozitívny signál, z iných oblastí – od Juhočínskeho mora po kybernetickú bezpečnosť – však signály toho, že by sa Peking potreboval zavďačiť USA alebo inej svetovej veľmoci, neprichádzajú.
Naopak, tlak Západu mal na Peking podľa neho aj negatívny efekt. Čínska aktivistka Dale Ťia-ťün Wenová v roku 2012 napísala, že ľudia ako Mark Lynas a Ed Miliband pravdepodobne prispeli k diskreditácii záujmu o klimatickú zmenu medzi čínskymi obyvateľmi viac než všetci západní odporcovia teórie o klimatickej zmene dohromady.
Analýza ďalej upozorňuje na aktivity čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ktorý je mocným vodcom a oproti jeho predchodcom ho tak neochromujú frakcie a záujmy vnútri vládnej Komunistickej strany Číny. Si Ťin-pching považuje reštrukturalizáciu čínskej ekonomiky za kľúčový cieľ. Prechod od energeticky náročných odvetví k inováciám a službám, ktoré poskytujú vyššiu kvalitu pri pomalšom raste, tento líder označuje za "nový normál" svojej krajiny.
Začiatkom roka 2015 mal v Číne premiéru dokumentárny film Pod kupolou. Snímok financoval a produkoval bývalý prominentný reportér štátnej televízie Čchaj Ťing. Dokument podľa Gealla štýlovo pripomínal film Ala Gora Nepríjemná pravda a poukazoval na príčiny a dôsledky znečistenia ovzdušia v Číne.
V priebehu 24 hodín od zverejnenia na čínskych internetových stránkach zaznamenal tento snímok vyše 100 miliónov zhliadnutí. Väčšina reakcií na dokument, ktorý sa začína novinárovou výpoveďou o tom, že jeho dcére diagnostikovali nezhubný nádor, boli v drvivej väčšine pozitívne, upozornil Geall. Dodal, že týždeň od uvedenia filmu prišlo nariadenie od čínskych cenzorov o jeho stiahnutí.
Geall v analýze popisuje aj vznikajúcu generáciu čínskych aktivistov, ktorých motivujú environmentálne otázky. Podľa oficiálnych štatistík bolo v júni 2014 v Číne registrovaných vyše 561.000 "spoločenských organizácií" alebo mimovládnych organizácií. Činnosť mnohých z nich sa zameriava práve na životné prostredie.
Tisíce ďalších skupín – podľa niektorých odhadov dokonca milióny – sú nezaregistrované alebo fungujú vo forme podnikov. Mimovládny sektor sa však podľa Gealla dostáva pod tlak vlády. V roku 2014 bolo nariadené vyšetrenie zahraničných mimovládnych organizácií pôsobiacich na území Číny alebo financovaných zo zahraničných zdrojov.
Geall vo svojom článku spomína aj pozitívnejšie signály, a síce revidovaný čínsky zákon o ochrane životného prostredia, ktorý umožňuje mimovládnym organizáciám podať trestné oznámenie na znečisťovateľov životného prostredia. Do platnosti vstúpili tiež nové pravidlá o "ekologickej civilizácii", ktoré by mali miestnym úradníkom v budúcnosti znemožniť porušovanie predpisov v oblasti životného prostredia bez toho, aby ich za to postihli vážne následky.
"Bude to však stačiť?" pýta sa v závere analýzy Geall a upozorňuje, že Čína je stále najväčším svetovým producentom emisií skleníkových plynov a prechod od fosílnych palív nebude jednoduchý. Viacero analytikov predpokladá, že Čína dosiahne vrchol v produkcii emisií skleníkových plynov ešte pred oficiálne stanoveným cieľom, nikto však nevie, na akej absolútnej úrovni sa tak stane.
Pre tvorcov politiky Číny v oblasti klímy, jej znepokojených občanov, ako aj rastúcu občiansku spoločnosť nemusí Paríž znamenať návrat v minulosti hanobeného medzinárodného hráča, ale môže ísť o začiatok dlhej a náročnej cesty, uzatvára Geall.
