Bratislava 28. mája (TASR) - Pacienti sa na mňa nesťažujú, neprídu dvakrát, strašiť ma nikto nestrašil, hovorí s úsmevom v debate o jeho práci súdny lekár docent Peter Kováč.

Okrem toho, že je jedným z majiteľov Inštitútu forenzných medicínskych expertíz, kde je hlavným konzultantom na medicínske právo, prednáša trestné právo na trnavskej právnickej fakulte, šéfuje aj právnemu oddeleniu antivírusovej spoločnosti Eset. O tom, ako sa pozeral na krízu v zdravotníctve, ako aj o dôvodoch potreby povolenia eutanázie, porozprával v rozhovore pre TASR.

-Vy ste taká celkom zaujímavá kombinácia, právnik - lekár, ponúka sa preto otázka, ako sa pozeráte na krízu, ktorá na konci minulého roka otriasla zdravotníctvom v podobe hromadných výpovedí lekárov, čo si o tom myslíte ako lekár a ako právnik?-

Z titulu mojej špecializácie súdneho lekára hodnotiť nejako klinikov mi nemusí úplne prislúchať. Ak sa na to pozriem z takého väčšieho nadhľadu, povedzme právneho, tak výpoveď je jednostranný právny úkon, to znamená, že výpoveď môže podať zamestnanec zamestnávateľovi kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu. V danom čase sa nejakou zvláštnou zhodou okolností zvýšila entropia výpovedí do takej miery, že ich bolo podaných naraz niekoľko tisíc. Pochopiteľne táto kampaň bola silne inšpirovaná českým vzorom, pretože aj v zákonoch odpisujeme od Čechov, tak prečo by sme to neurobili aj pri takejto operácii. Veď tá v Česku dopadla "úspešne".

Celé to bolo o tom, ktorá zo strán povolí. Výpoveď podal slušný počet lekárov, na jednej strane to bola obrovská hrozba, na druhej aj príležitosť. Čo sa týka počtu nemocníc a lôžok, vieme, že viacero ministrov zdravotníctva hovorilo, že ich máme veľa: Ak chcem redukovať lôžka, prípadne aj nemocnice, nebolo lepšej príležitosti, než využiť podané výpovede na optimalizáciu siete zdravotníckych zariadení. Keď zamestnanec podá sám výpoveď, pochopiteľne mu zamestnávateľ nemusí zaplatiť odstupné. Z tohto hľadiska to bola stratená príležitosť.


-V takomto prípade by tam ale bolo riziko, že by sa k nim pridali ďalší zdravotníci alebo aj samotní pacienti, ktorým by sa nepáčilo, že sa rušia nemocnice.-

Iste, bavíme sa výsostne v teoretickej rovine. Keď sa na to pozrieme z pohľadu krízového manažmentu, tak ten prúser bolo treba nejakým spôsobom "prepružiť". Ministerstvo zdravotníctva nebolo celkom evidentne pripravené situáciu riešiť a už vôbec nie zvládnuť. Tie výpovedné lehoty boli darom z nebies. Za tých pár mesiacov, čo pokojne plynuli, by sa dali prijať zodpovedajúce opatrenia. Záverečné vyhlásenie núdzového stavu bolo niečo na spôsob tragikomédie. Bolo treba zmeniť niektoré zákony a pochopiteľne, keďže koalícia mala väčšinu až do onej kritickej hlasovacej komédie s vopred daným výsledkom, bola možnosť novelizovať Zákonník práce alebo zákon o zdravotníckych pracovníkoch a upraviť niektoré diery v zákonoch. Len vtedy by to nemuselo dopadnúť ako fraška.


-Podľa vás tam teda bola možnosť tých lekárov donútiť, aby v decembri nastúpili do práce? Núdzový stav sa neukázal ako efektívny nástroj.-

Keď sa robila novela Trestného zákona, ktorou sa dopĺňalo ohrozenie pod vplyvom návykovej látky, za ktoré teraz pod chvíľou chytajú opitých šoférov, pri tej istej príležitosti sa mohol znovelizovať aj Trestný zákon v intenciách no, no, no pozor na pracovnú povinnosť, ale to je taký môj osobný pohľad.


-Vláda a parlament na túto krízu reagovali tým, že v zákone upravili platy lekárov, vznikla taká situácia, že jedna kategória zdravotníkov má niečo garantované v zákone a druhá nie, dá sa z pohľadu práva povedať, či je to spravodlivé?-

Tu nejde o spravodlivosť, ide o princíp. Obyčajne sa s tými, čo si zoberú rukojemníkov, nevyjednáva. V tomto prípade odborárski predáci zobrali za rukojemníkov pacientov. To je morálne neospravedlniteľné. V očiach verejnosti vyzerajú teraz lekári ako nenažranci.


-Mnoho ľudí zo zdravotníckeho prostredia teraz namieta, že to nie je fér.-

To, čo sa stalo, je z môjho pohľadu do istej miery až právnou kuriozitou. Vláda nevie garantovať prijatie zákona, pretože je to výkonná moc, môže zákon len navrhnúť. Zákonodarnú moc predstavuje parlament. Vláda sa zaviazala, že parlament prijme nejaký zákon, fajn, otvorilo sa veľmi nebezpečné stavidlo. Teraz sú to lekári, o chvíľu to budú kaderníčky, kuchári, smetiari a tak ďalej. Pochopiteľne, prijal sa zákon, ten treba dodržiavať, lebo aj hlúpe zákony treba dodržiavať. Na tom zákone je aspoň jedna vec ako tak rozumná. Zákon viaže platy na dosiahnutie odbornej kvalifikácie. Keď už sa raz prijala takáto zmena, tak sa už pochopiteľne prijal aj zákon riešiaci platy sestier a pôrodných asistentiek.


-Z pohľadu práva a vymožiteľnosti ten dokument, memorandum medzi vládou a odbormi, nemal žiadnu hodnotu?-

Dohoda by sa mala plniť, ale čo sa mi stane, keď dohodu nesplním? Za daného rozloženia síl a moci absolútne nič.


-Po lekároch prišli zdravotné sestry, ktoré si svoje požiadavky presadili inak. Následne nastala situácia, že sa úprave ich platov zamestnávatelia bránili, populárnym bolo a je rozdeľovanie úväzkov.-


Tento zákon je v mojom ponímaní ďalšou právnou kuriozitou, pretože zákon o platoch lekárov sa týka iba tých v ústavných zdravotníckych zariadeniach, ktoré v drvivej väčšine prevádzkuje štát. U sestier sa zvolila politika plošného kobercového bombardovania a urobilo sa vlastne to, že istej skupine osôb sa zdvihli platy, zo zákona na úroveň, ktorá je pre niektoré zdravotnícke zariadenia prakticky likvidačná. Treba si uvedomiť, že kým zákon o lekároch je obmedzený na zdravotnícke zariadenia vlastnené štátom, zdravotným sestrám sa zvýšili mzdy plošne. Okrem toho si málokto všimol, že je tam valorizácia každý rok podľa výkonu národného hospodárstva, čo znamená, že to ešte nie je koniec. Problémom je to, že finančné zdroje na toto zvýšenie sú iluzórne. Keby si dal niekto tú námahu a prečítal si dôvodovú správu, tak sa tam asi na piatich miestach píše, že to nie je kryté v rozpočte. Každý zo 141 poslancov, ktorí za to zahlasovali, mal možnosť vidieť, že nie je finančné krytie. Mimochodom návrh tohto zákona nepodporili len tí, čo neboli prítomní. Neviem si predstaviť, že by som s čistým svedomím mohol zahlasovať za niečo, čo nie je finančne kryté a mám to napísané čierne na bielom.

Treba si uvedomiť, že štátne nemocnice, ktoré navýšia mzdy, budú sa ďalej zadlžovať ešte rýchlejšie ako doteraz. Pritom vlastne deformujú pracovný trh zdravotných sestier, lebo súkromní ambulantní lekári nemajú také možnosti ako štátne zariadenia. Spomínané rozdeľovanie úväzkov je cesta, ktorú právo umožňuje. Čisto formálnoprávne to môže byť v poriadku, ale pridružujú sa k tomu veci, ktoré by sa miestami dali charakterizovať ako hrubý nátlak. A to už v poriadku byť nemusí.


-Keď sa urobila reforma zdravotníctva cez Zajacove zákony, nadviazalo na ne mnoho noviel. Ako hodnotíte stav zdravotníckej legislatívy na Slovensku?-

Čo sa týka regulácie zdravotníctva, to je jeden neprehľadný systém. Máme medzinárodné zmluvy, ktorými sme viazaní, Ústavu, celý rad zákonov, vyhlášky, nariadenia vlády a potom mnoho podzákonných predpisov, ktoré vydáva ministerstvo zdravotníctva. Predpokladám, že 98 percent lekárov ani netuší, koľko právnych predpisov upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Skúsenosť mi hovorí, že lekári fungujú tak, že nepoznajú právo a konajú tak, ako považujú za dobré a ako sa to vždy v minulosti robilo. Vo väčšine prípadov sa našťastie trafia, ale sú isté percentá prípadov, kedy právo hovorí niečo nelogické, proti sedliackemu rozumu a tam pochybia.


-Napríklad?-

Napríklad dovolím si tvrdiť, že 99,9 percenta zdravotníckych zariadení nevedie zdravotnícku dokumentáciu v súlade s právnymi predpismi. Každé jedno zariadenie sa dá za to postihnúť. Príkladom môžu byť latinské diagnózy. Lekári ich bežne používajú a pritom existuje predpis ministerstva, ktorý hovorí, že zdravotná dokumentácia sa vedie v štátnom jazyku, to znamená po slovensky.

Foto: archív P.K.

-Informovanie o zdravotnom stave pacientov napríklad po nehodách, ktoré často vidíme v médiách, je v poriadku?-

Ďalšia komédia. Predstavme si tradičnú situáciu: stane sa nejaké nešťastie, nabehnú mediálne "hyeny" z nemenovaných televízií, hneď je tam nejaký lekár, najlepšie ešte v zakrvavenom plášti, ktorý hovorí, že priviezli zraneného a ten má také a také poranenia. Bohužiaľ, lekár porušuje zákon, pretože ten hovorí, že je povinný zachovať mlčanlivosť o všetkom, čo sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. To, čo sa deje v televíznych správach, je v rozpore so zákonom. Ten je tak striktný, že dokonca by nemal byť informovaný ani manželský partner o tom, aký problém má manžel, manželka, ktorý/á je v nemocnici.


-Spomínali ste, že čo sa týka informovania o zdravotnom stave, tak sa to porušuje vo veľkom. Ako sa môžu ľudia voči tomu brániť?-

V prvom rade treba otvoriť ústa a pýtať si za to peniaze. Pokojne sa môže stať, že pacienti zažalujú tých priveľmi zhovorčivých lekárov. Čakám tiež na prvý prípad, keď lekár úspešne zažaluje pacienta, ktorý sa sťažuje, že mu nebola správne poskytnutá zdravotná starostlivosť.

Keď lekára očiernite, nikto za tri týždne už nevie, aj keď to Úrad pred dohľad nad zdravotnou potvrdí, že neurobil chybu. Každý si bude pamätať, to je ten lekár, ktorého povláčili v televízii. Ak ten lekár pacienta zažaluje, tak pacient by sa mal minimálne ospravedlniť.


-Keď sa už bavíme o zdravotníctve a lekároch, ako sa človek, ktorý študuje medicínu, rozhodne, že skončí ako súdny lekár? Väčšinou chcú ľudia pracovať s pacientmi a tí sú živí.-

V mojom konkrétnom prípade som sa na súdnom lekárstve hádal s mojím neskorším šéfom, docentom Megom, o kalibroch strelných zbraní. A čo si na ňom vážim ako na človeku, je, že na skúške mi potom povedal, že som mal pravdu. Potom hovoril, že má voľné miesto na súdnom, slovo dalo slovo, a tak som sa plynulo z lavíc študenta presunul za katedru pedagóga. Pod jeho svojským vedením som si obľúbil súdne lekárstvo. Málokedy sa vidí, že šéf za vlastné peniaze necháva opravovať prístroje. To však nikto z vedenia neocenil. Pri odchode z fakulty mu za tých 50 rokov nepovedali ani obyčajné ďakujem.


-Nechýbali vám nikdy živí pacienti?-

Ak by som to mal povedať s istou dávkou nadsázky, tak kolegovia, ktorí prichádzajú do styku so živými pacientmi, by sa po istej dobe radšej rekvalifikovali na môj odbor. Pacienti sa na mňa nesťažujú, neprídu dvakrát, strašiť ma nikto nestrašil.


-Stalo sa vám niekedy v práci niečo také, že ste mali pocit, že je niečo medzi nebom a zemou?-

Opakovane. To sa deje bežne. Ale tie príbehy sa nehovoria, my sme taký tajomný odbor, neradi sa chválime.


-V médiách občas prebehne správa, že v zahraničí niekto precitne na pitevnom stole alebo v chladiacom boxe, vám ešte nikto "neožil"?-

Môžem zodpovedne potvrdiť, že každý, koho som pitval, bol spoľahlivo mŕtvy, prinajmenšom po pitve. Na margo takýchto krásnych historiek musím povedať, že je to skôr dôkaz toho, že lekár, ktorý vykonal obhliadku mŕtveho, svoju povinnosť odflákol. Aj v našej praxi máme kuriózne prípady, keď niekto napíše, že robil obhliadku z 15 metrov. Naozaj si nepamätám, že by na Slovensku niekto ožil.


-Vy ste jedným zo zástancov eutanázie. Prečo by ste ju povolili?-

Pretože je to možnosť voľby. Nemám však naivnú predstavu, že by parlament prijal takýto zákon. Sedia v ňom totiž aj ľudia, čo chcú liečiť homosexuálov. Obnovenie upaľovania čarodejníc na hranici je pravdepodobnejšie ako legalizácia eutanázie.


-Čo sa sníva patológom?-

Mne sa, pokiaľ si pamätám, nesníva nikdy, alebo si sny nepamätám, čo je korektnejšia odpoveď. Mohol by som tiež odpovedať, že som súdny lekár a nie patológ.


-Vy okrem toho, že sa venujete zdravotníctvu, právu, pracujete vo firme, ktorá sa zaoberá počítačovou bezpečnosťou. Určite ste odpozorovali, či my, Slováci, vnímame počítače a najmä internet ako zdroj možného ohrozenia.-

Obávam sa, že ľudia si vôbec neuvedomujú dôsledky svojho konania na internete. Dnes pomaly každý na Facebooku popisuje farbisto všetko od jedla, ktoré zje, až po farbu stolice, ktorú vylúči, s tým, že tam dá aj príslušné fotografie. To ho môže za pár rokov mrzieť. Predpokladám, že tak za 10-15 rokov nová generácia politikov bude mať veľmi veľký problém. Ak totiž raz niečo dáte na internet, tak to sa nedá vziať späť. Iba niektorí právnici si myslia, že sa dá zakázať šírenie informácií na internete.

Existuje niečo, čomu sa hovorí efekt Barbry Streisand. Tej sa nepáčilo zverejnenie fotiek jej vily na internete, tak chcela súdnym zákazom dosiahnuť ich stiahnutie. Pochopiteľne novinári o tom napísali a dôsledok bol taký, že tie fotky sa začali nekontrolovateľne šíriť. Okamihom zverejnenia čohokoľvek na internete, treba počítať s tým, že už je to mimo kontroly toho, kto to zverejnil. Zverejnenú informáciu môže mať každý. Internet je fantastická vec v tom, že sprístupňuje informácie a je to strašná vec v tom, že sprístupňuje informácie.


-Na Slovensku sa objavili rôzni špekulanti, ktorí chcú prostredníctvom internetu prísť k finančným prostriedkom. Objavili sa weby, kde nakoniec človek po nevinnej registrácii mal platiť. Majú to ľudia platiť, čo by ste im poradili?-

Nezaplatiť, jednoznačne nezaplatiť. Druhá strana nepreukáže, kto vlastne zadal tie osobné údaje do internetového prehliadača. V rámci internetu IP adresa identifikuje zariadenie, nie človeka. Keď mám IP adresu, viem odkiaľ bol spáchaný trestný čin, ale neviem, kto ho spáchal, pokiaľ nemám záznam z bezpečnostnej kamery z toho času.


-Internet sa teraz často skloňuje aj v súvislosti so snahou ho regulovať, napríklad Dohoda ACTA.-

Internet je najväčšia reálna komunita anarchistov na svete a pochopiteľne takáto sloboda je problém pre niektoré štruktúry. Ide tu o to, že sú nejaké práva, ktoré istá skupina ľudí považuje za hodné ochrany, a tak sa snažia dosiahnuť ich ochranu všetkými prostriedkami. Pochopiteľne, keďže tie prostriedky sú značné, tak sa snažia postupovať tak, že s vaničkou vylejú aj dieťatko.


-Myslíte, že sa podarí zregulovať internet tak, ako to chcú Američania?-

Treba povedať, že internet pochádza z Ameriky a keby veľmi chceli, tak môžu, len na druhej strane, niekto iný by mohol urobiť paralelný internet, ktorý by fungoval na tej istej alebo inej infraštruktúre. Je to otázka toho, kto kontroluje káble a zariadenia na kábloch. V rámci internetu sú možnosti kontrolovať čokoľvek, málokto si uvedomuje, že tým, že surfuje po internete, vždy zanecháva nejaké digitálne stopy. Dnes už anonymita v prostredí internetu prakticky neexistuje.


Rozhovor so súdnym lekárom a právnikom Petrom Kováčom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.