Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Bežné koče boli v minulosti symbolom elegancie a bohatstva zámožných vrstiev, no pohrebné koče boli ešte výnimočnejšie.
Autor TASR
Rajecké Teplice 18. augusta (TASR) – Najväčší zbierkový predmet Považského múzea v Žiline - secesný pohrebný koč, vystavili po rekonštrukcii v Múzeu dopravy v Rajeckých Tepliciach. Podľa hovorkyne Považského múzea Magdalény Lackovej koč pôvodne používali v Tešedíkove v okrese Šaľa a múzeu ho v roku 1985 odpredal za 1500 Kčs vtedajší administrátor farnosti Imrich Unger.
"Koč bol funkčný, avšak v opotrebovanom stave. Kvôli náročnosti práce a vysokému finančnému zaťaženiu reštaurovanie začalo až v roku 2019. Zodpovednú úlohu výborne zvládol reštaurátor Jozef Barinka a zaujímavý dopravný prostriedok sa do múzea vrátil v júli tohto roka. Financie na reštaurovanie pochádzali najmä z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia a aj z vlastných zdrojov Považského múzea," doplnila Lacková.
Podotkla, že bežné koče boli symbolom elegancie a bohatstva vyšších zámožných vrstiev, no pohrebné koče boli ešte výnimočnejšie. "Pri ich výrobe bolo totiž potrebné využiť špecialistov, ktorí dokázali vyhotoviť nielen špecifické konštrukčné, ale najmä ozdobné prvky. Na výrobe sa pôvodne podieľali rôzne profesie ako kolári, kováči, rezbári či krajčíri. Zväčša už išlo o továrenskú výrobu komponentov a ich následnú montáž až do vytvorenia hotového vozidla. Meno výrobcu ani presný rok vyhotovenia nepoznáme. Výroba osí náprav však spadá do obdobia 1873 – 1924 a umeleckým slohom ozdôb i celkového vzhľadu je secesia, ktorá sa uplatňovala do konca dvadsiatych rokov 20. storočia. Vek koča tak možno odhadnúť na 100 až 120 rokov," priblížil historik dopravy a vedúci Múzea dopravy Peter Šimko.
Po zreštaurovaní koč dočasne umiestnili v Drotárskom pavilóne pri Budatínskom hrade, odkiaľ ho previezli do Múzea dopravy v Rajeckých Tepliciach. "Prevoz bol náročný, pretože koč váži približne 600 kilogramov a jeho dĺžka presahuje štyri metre. Keďže je vysoký takmer tri metre, po prevezení na perón sme museli demontovať okrasné prvky aj obidve nápravy, aby prešiel cez dvere múzea. Napokon sa nám však podarilo umiestniť ho do požadovaného priestoru," doplnil vedúci hospodársko-správneho oddelenia Považského múzea Artúr Grác.
"Koč bol funkčný, avšak v opotrebovanom stave. Kvôli náročnosti práce a vysokému finančnému zaťaženiu reštaurovanie začalo až v roku 2019. Zodpovednú úlohu výborne zvládol reštaurátor Jozef Barinka a zaujímavý dopravný prostriedok sa do múzea vrátil v júli tohto roka. Financie na reštaurovanie pochádzali najmä z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia a aj z vlastných zdrojov Považského múzea," doplnila Lacková.
Podotkla, že bežné koče boli symbolom elegancie a bohatstva vyšších zámožných vrstiev, no pohrebné koče boli ešte výnimočnejšie. "Pri ich výrobe bolo totiž potrebné využiť špecialistov, ktorí dokázali vyhotoviť nielen špecifické konštrukčné, ale najmä ozdobné prvky. Na výrobe sa pôvodne podieľali rôzne profesie ako kolári, kováči, rezbári či krajčíri. Zväčša už išlo o továrenskú výrobu komponentov a ich následnú montáž až do vytvorenia hotového vozidla. Meno výrobcu ani presný rok vyhotovenia nepoznáme. Výroba osí náprav však spadá do obdobia 1873 – 1924 a umeleckým slohom ozdôb i celkového vzhľadu je secesia, ktorá sa uplatňovala do konca dvadsiatych rokov 20. storočia. Vek koča tak možno odhadnúť na 100 až 120 rokov," priblížil historik dopravy a vedúci Múzea dopravy Peter Šimko.
Po zreštaurovaní koč dočasne umiestnili v Drotárskom pavilóne pri Budatínskom hrade, odkiaľ ho previezli do Múzea dopravy v Rajeckých Tepliciach. "Prevoz bol náročný, pretože koč váži približne 600 kilogramov a jeho dĺžka presahuje štyri metre. Keďže je vysoký takmer tri metre, po prevezení na perón sme museli demontovať okrasné prvky aj obidve nápravy, aby prešiel cez dvere múzea. Napokon sa nám však podarilo umiestniť ho do požadovaného priestoru," doplnil vedúci hospodársko-správneho oddelenia Považského múzea Artúr Grác.
