Bratislava 26. novembra (TASR) - Spolupráca s českými trénermi na reprezentačnej úrovni posúvala slovenských športovcov. O príkladoch z prostredia bežeckého lyžovania sa rozhovorila bývalá reprezentantka Alžbeta Havrančíková. Rozdelením Československa síce prišla aj o častejšie stretnutia s priateľmi z reprezentácie, v kontakte však zotrvali.

Kráľovná bielej stopy z roku 1989 mala za sebou mnoho pretekov v československých farbách, keď musela prijať skutočnosť, že české kamarátky a kolegovia z reprezentácie sa zmenia na súperov. "Vzali sme to ako fakt, nič iné nám neostávalo. Jeden český tréner vtedy povedal, že bez Sloveniek v reprezentácii to už nebude ono. Nielen my, ale aj česká strana cítila istú nostalgiu. Keď sa zdravo spoja dva konkurenčné tábory, tak z toho môžu vzniknúť dobré výsledky." A tie sa aj dostavili. Siedme miesto v štafete na 4x5 kilometrov na ZOH v Calgary 1988 a šieste miesto o štyri roky neskôr v Albertville nimi určite boli.

Na Havrančíkovej ambícii dosahovať prenikavé úspechy neubrala ani zmena štátnej príslušnosti z československej na slovenskú. "Z pohľadu dosahovania výsledkov to bolo rovnaké. Či som súťažila za Československo alebo za Slovensko, vždy som chcela dosahovať najlepšie výsledky. Reprezentačné družstvá väčšinou viedli českí tréneri a príprava sa väčšinou odohrávala v Česku, aj keď si spomínam na jednu úžasnú prípravu v Tatrách. Všetkým českým trénerom by som rada poďakovala za to, že napriek tomu, že vedeli, že ohrozujeme české reprezentantky, sa k nám správali ústretovo a brali to bezproblémovo. Vedeli, a aj my sme to tak vnímali, že na medzinárodných pretekoch už vystupujeme za jednu krajinu a že nám ide o spoločné úspechy," poznamenala.

Práve na prístup a profesionalitu trénerov rada spomína. "Českí tréneri boli úžasní. Síce sme trochu pociťovali nacionalizmus, ale možno aj to nás posúvalo. Mali sme túžbu každému dokázať, že aj my Slovenky budeme dobré. Ja sa stále cítim ako československá reprezentantka, až potom slovenská. Keď však došlo k rozdeleniu, bola som zároveň pyšná na to, že môžem reprezentovať Slovensko."

V československej reprezentácii bola súčasťou úspešnej partie, v ktorej boli jej spolupútničkami Květa Jeriová, Blanka Paulů, Hanka Pasiarová, Vierka Klimková alebo mama súčasnej českej hviezdy Gabriely Koukalovej Gabriela Soukalová, rod. Svobodová. "Mávali sme napríklad cyklistické etapy. So slovenskými trénermi sme boli zvyknuté, že keď trochu začalo pršať, tak sme nešli von. Na jednej spoločnej československej príprave sme išli cyklistickú etapu, dvakrát sme na nej zmokli, ale nikto to neriešil. Tí tréneri ma naučili tvrdšie trénovať. Aj trebárs Gabriela Svobodová-Soukalová mi dala najavo, ako sa musí trénovať. Na Slovensku sme si mysleli, že trénujeme na maximum, ale prišla som do reprezentačného družstva a tam mi dievčatá ukázali, čo znamená trénovať tvrdo a čo museli urobiť, aby sa dostali do reprezentácie," uviedla Havrančíková.

Ani rozdelenie federácie nič nezmenilo na stále pevných priateľských väzbách. "Sme v kontakte s viacerými, trebárs Pavel Benc ma často pozýva na stretnutia olympionikov. Keď mi nerozumie, tak ho podpichujem, že má problém, odkedy sme sa rozdelili. Česi mali vždy väčší problém rozumieť Slovákom než opačne. Stávalo sa, že sme ich učili po slovensky a vždy z toho bola veľká zábava."

Havrančíková síce nikdy nezískala cenný kov zo zimnej olympiády či majstrovstiev sveta, napriek tomu je jej kariéra popretkávaná cennými úspechmi. Dvakrát zvíťazila v pretekoch Svetového pohára, v ktorom absolvovala celkovo 88 podujatí. Najlepšie celkové umiestnenie dosiahla v sezóne 1988/89, keď skončila druhá za reprezentantkou ZSSR Jelenou Välbeovou. Štyrikrát štartovala na zimných olympijských hrách - raz za socialistické Československo, raz za ponovembrovú federáciu a dvakrát za Slovensko. Najlepšie umiestnenie pod piatimi kruhmi dosiahla už ako reprezentantka samostatného Slovenska v roku 1994 v Lillehammeri, kde skončila na ôsmej priečke. V roku 1993 bola súčasťou poslednej československej štafety, ktorá na MS vo Falune obsadila piate miesto.

Slovenská legenda bežeckého lyžovania dnes pôsobí ako učiteľka v Liptovskej Tepličke. K telesnej výchove mala vždy blízko, v rámci výuky na základnej škole k nej pridala aj biológiu. Aj po rokoch pedagogického procesu si naďalej ponecháva typický entuziazmus. "Nadšenie by bolo, ale, žiaľ, niektorým deťom sa na telesnej výchove stalo zopár úrazov. Svedčí to o tom, že fyzická zdatnosť je dnes iná, než aká bola v našich časoch. Pochopila som, že je nevyhnutné ubrať z kritérií, ktoré sme mali. Telesnú učím aj na prvom stupni a tam je to lepšie, deti sú pohyblivejšie."

Od ukončenia jej aktívnej kariéry uplynulo už 18 rokov, ale na milovaný šport nezanevrela. "Tento šport považujem za najzdravší. Keď sa prechádzate po prírode a rovnomerne zaťažujete celé telo, je to naozaj krásne. Vnímam, že sa blíži olympiáda a ja želám všetkým slovenským športovcom, aby sa im darilo a aby sme my doma mali z nich radosť."